blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG haganenoedwardanime
ČLÁNKY
DISKUSIE
2
SLEDUJETE BLOG
Vitajte na mojom blogu
HaganenoEdward



Code Geass
pridal HaganenoEdward 14.7. 2011 o 0:07



10.Augusta 2010 vyhlásilo Cisárstvo novej Britannie vojnu Japonsku. Neutránly ostrov na východe proti mocnej ríši, ktorá ovládala tetinu sveta. Kvôli istému medzinárodnému knfliktu, ktorý zapríčinilo Japonsko bola medzi nimi hlboko zakorenená nenávisť. Počas pozemných bojov Britannia prvýkrát použila humanoidné obrnené stroje. Ich potenciál bol obrovský, avšak výsledky ešte lepšie. Celé Japonsko padlo na kolená pred projektom Knightmare. Japonsko sa stalo súčasťou impéria. Stratilo svoju slobodu, práva aj meno. Oblasť 11, toto číslo sa po vojne stalo menom Japonska. 


 

Na pokraji zničenej cesty sedeli na kameni dvaja chlapci. Vedľa nich horel oheň. Ani nechceli vedieť, čo tam horelo, nevedomosť je ľahšia. Jeden z nich nenávistne zatínal päste.

„Ja... Suzaku, ja...“

Druhý chlapec sa k nemu otočil. On vstal. Čierne vlasy mu padali do nahnevaných fialových očí. Teraz zakričal na plné hrdlo: „JA ZNIČÍM BRITANNIU!!!“

 





 

Za stolom sedeli dvaja starci. Pred nimi bola rozohraná partia šachu. Na ťahu bol čierny, avšak on nevedel, čo na tohto súpera zahrať. Potom sa ozval jeden zo sluhov: „Čas vypršal. Odteraz máte na každý ťah 20 sekúnd.“

Jeho oponent si iba prezeral svoje nechty a zamrmlal: „Presne, ako to povedal, iba 20 sekúnd.“

Dvere do miestnosti sa otvorili a vošiel som ja spolu s Rivalzom. Biely sa na nás prekvapene pozrel: „Ale, ale. Takže tvoja náhrada nakoniec dorazila.“

Čierny celý nadšený vstal od stola „Konečne, som zachránený!“ potom sa pozrel na nás „Nevadí, že niesi v škole?“

Biely až teraz zistil, že máme rovnošaty. Odfrkol si: „Čože, študent?“

Ja som si tiež odfrkol: „Čože, šlachtic?“

„Mladí sú takí šťastí. Majú veľa času, veľa času na smútok. Ako sa voláš, chlapče?“

„Lelouch Lamperge.“

Do tohto nášho rozhovoru nám začali hrať správy: „toto sú zábery z minulotýždňového bombového útoku v Osake. Útok si vyžiadal 8 mŕtvych britov a 51 ďalších je...“

Jeden zo sluhov správy vypol. Sadol som si za stôl. Rivalz sa pozrel na šachovnicu: „Hej, Lelouch, toto nemôžeš vyhrať ani keby si chcel.“

„Rivalz. Koľko máme času, aby sme stihli ďalšiu hodinu?“

Rivalz sa pozrel na hodinky. „Asi 20 minút. Musíme si švihnúť.“

„Tak v tom prípade ťa žiadam, aby si jazdil pomaly, skončím tu za 9 minút.“

Rivalz sa na mňa prekvapene pozrel. „Čože?“

Ešte som si pohovoril s tým, ktorého som prišiel zastupovať: „pane, ohľadom tej veci, o ktorej som sa naposledy zmienil...“

„Áno, ruzumiem, poviem mu to.“

Potom som už venoval pozornosť hre. Biely sa na mňa znova pozrel. „9 minút? Máš 20 sekúnd na jeden ťah.“

Ja som sa iba uškrnul a presunul kráľa. „To stačí.“ povedal som.

Môj súper sa začal smiať: „Čože, s kráľom?“

 

V Ashfordskej akadémii mali práve prestávku na obed. Vonku boli spolu tri najlepšie kamarátky a členky študentskej rady. Prezidentka študentskej rady Milly, Shirely a Nina.

„Kde je Lelouch?“ spýtala sa Milly.

Shirely odpovedala: „Išiel niekam s Rivalzom.“

„Ďalší zápas?“

Shirely nahnevane ukazoval vidličkou na prezidentku. „Ani jeden z nich nemá správny postoj k študentskej rade! Oni hrajú o peniaze! Aj keď má Lulu mozog, tak ho využíva zle! Keby sa miesto toho učil, tak by mal oveľa lepšie známky.“

Milly zaútočila na citlivú stranu: „Aj náš Lulu je skutočný muž? Aké zlaté.“

Shirely zhltla rajčinu a trochu sa začervenala: „Hej, prezidentka...“

Náš zápas už skončil. Rivalz začal nadšene rozprávať: „Aristokracia je najlepšia! Vďaka svojej pýche nám vždy dobre zaplatia. Ešte k tomu to trvalo 8 minúta 32 sekúnd, to je tvoj rekord!“

„Tiež mu nezostávalo veľa času. Okrem toho šľachtici niesú iní ako ostatní. Myslia si, že sú majstri iba vďaka ich právam.“

„Dobre, chcel by si si zahrať s 11-tym?“ spýtal sa Rivalz a potom začal napodobňovať: „sme iní ako Briti!“

Potom sme vyšli von. Na stene vedľajšieho mrakodrapu sa premietal záber z atentátu v Osake. Okolo bolo zhromaždených veľa ľudí. Samozrejme boli to prevažne Briti .Z davu som počul vzdychy ako: „To je strašné.“ alebo „11-ti sú desiví.“

Potom všetci stíchli a z obrazovky sa ozval hlas moderátorky: „Ďakujeme, že ste počkali. Teraz prehovorí tretí princ britského impéria, princ Clovis.“

Obrazovka sa prepla a objavil sa tam on. Zaťal som ruku v päsť. Nenávidel som ho. Začal so svojim smiešnym hereckým prejavom: „Pre všetkých občanov Impéria a samozrejme aj pre tých 11-tich, ktorí s nami spolupracujú. Rozumiete mi? Moje srdce je teraz rozplotené. Cítim hnev a zároveň žiaľ. Ale jas, ktorý nesiem zodpovednosť za všetkých v Oblasti 11 sa nebudem báť teroristov! Prečo? Pretože ja bojujem za spravodlivosť! Spravodlivosť ochraňuje mier! A teraz si všetci minútou ticha uctime tých, ktorí padli v boji za spravodlivosť.“

Perfektne zahrané. Ja s Rivalzom sme nasadli na motorku. Rivalz sa spýtal: „Spravíš to? Budeš minútu ticho?“

„Nie, čo ty?“

„Ts. To je trápne.“

„To je pravda. A aj keď budeme pre nich plakať, tak im to život predsa nevráti.“

„Wau, to je kruté.“

„A naviac je to iba pre sebauspokojenie. Svet predsa nemôžme zmeniť.“

 

Kamera sa vypla a princ Clovis zostúpil z rečníckeho pódia. Konečne bol koniec tej nudnej pretvárky. Všetci, čo tam boli mu zatlieskali. Prišlo k nemu niekoľko žien: „To bolo úžasné, vaše veličenstvo. Ani nebolo vidieť, že ste si pred pár sekundami užívali oslavu.“

„Guvernér a tvárou parlamentu v Oblasti 11, preto musím robiť takéto veci.“

„Ach, ste taký sebavedomý.“

„Ja sa iba pripravujem. Kebyže ukážem slabosť, tak by som potešil niektorých ľudí a médiá.“ pozrel sa na novinárov, ktorý stáli obďaleč.

„Vaše veličenstvo, nepreháňajte. My iba dúfame, že sa s nami podelíte o nejaké informácie.“

„Ale, vaše veličenstvo.“

Clovis ignoroval všetkých novinárov až na jedného. Ten stál trochu bokom od ostatných a celú dobu niečo študoval. Volal sa Diethart Ried. Okolo Dietharta zrazu preletel niekto z armády.

„Vaše veličenstvo, máme problém!“ celou miestosťou sa nieslo nespokojné a zvedavé šepkanie.

Clovis nejavil žiadny záujem, iba znudene povedal: „Aké neslušné.“

„Prosím o odpustenie, ale...“

Diethart si znechutene odfrkol: „Ďalší pätolízač. Pokiaľ sú tu iba takí...“ a chcel odísť, avšak v tom započul, ako Clovis vykríkol: „Ty hlupák!“

„P-povedali sme polícii, že to je iba nejaké lekárske vybavenie. Pokiaľ by použili všetky svoje jednotky...“

„Nasaďte na to špecialistov! Aj s Knightmare!“ rozkázal Clovis.

Vojak na chvíľu odyšiel, potom sa vrátil a zašepkal princovi: „Jeremiah Gottwald a Villeta Nu sú pripravení do akcie spolu aj so svojimi vojakmi.“

Clovis sa usmial: „Aspoň niečo dokážeš spraviť dobre.“

 

Po diaľnici sa premávalo veľa áut. Tie však policajnú helikoptéru nezaujímali. Oni sledovali iba jedno z nich. Mužove oči boli upreté na veľké nákladné auto. Di vysielačky hlásil: „Tu je Alpha 3. Cieľ opustil Deltu 12 a vstúpil na Deltu 14. Pohybuje sa rýchlosťou asi 80 kilometrov za hodinu. Jeho pohyb súhlasí s CCP. Floor 5 pre Floor 2, kód 3. 288 do príkazu... polapenie cieľa.“

Dole v aute sedeli dvaja ľudia. Jeden muž a jedno dievča. Obaja boli v strese.

„Sakra!“ povedal muž „von sa nám podarilo dostať iba zázrakom. Keby Tamaki postupuje podľa Naotovho plánu, tak by to dopadlo lepšie!“

V rádiu práve išiel prejav jeho veličenstva. Keď bola zmienka o 11-tich, dievča nahnevane vykríklo: „My sme Japonci, nie 11-ti!“

 

Rivalz riadil motorku a ja som sedel za ním. Môj priateľ sa ma spýtal: „Hej, ten prvý ťah... Prečo si pohol s kráľom?“

„kráľ musí niečo spraviť, aby ho ostatní nasledovali.“

„Počúvaj.“

„Čo sa stalo?“

„Lelouch, chceš sa stať vedúcim nejakej spoločnosti alebo také niečo?“

„Samozrejme, že nie. Takéto sny ťa iba zničia.“

Zrazu ktosi zatrúbil. Za nami sa rútil obrovský nákladiak.

„Do pekla!“ Zaklial rivalz a snažil sa vyhnúť. Našťastie kamión v poslednej chvíli zatočil a tak sa nám nič nestalo, avšak oni skončili mimi cesty a narazili do blízkej stavby Rivalz zastavil: „hej, to nebola naša vina, však?“ strachoval sa.

„Samozrejme, že nie.“

 

Vrtuľník sa približoval k mieste zrážky.

„Základni: Cieľ narazil do rozostavanej budovy.“

„Počkajte, vedenie bolo predané armáde. Tu je generál Brartley.“

„Generál?“

 

Zosadli sme z motorky. Prišli sme bližšie k miestu, kde auto narazilo do stavby. Čosi som tam videl. Akési zelené svetlo.

„Čo to je?“ divil som sa.

„Lelouch, to nevyzerá dobre.“

Svetlo zmizlo. „Dobre. Hej nieje to...?“

Okolo sa začal zhromažďovať dav. Bolo počuť ako hovoria o hrôze tejto havárie, ale nikto z nich nechcel pohnúť ani len prstom. Hnevalo ma to.

„Pch, každý z týchto ľudí...“ odhodil som prilbu a bežal ku kamiónu. Rivalz hovoril, aby som počkal, ale nemal som čas. Prišiel som ku kabíne a zavolal: „Hej, ste v poriadku?“

Rivalz už samozrejme odchádzal na hodinu, avšak ja som nemohol. Z auta som počul dievčenský hlas: „Nagata, Nagata!“

Vyliezol som na nadstavbu. Strecha bola pootvorená a tak sa tam dalo vidieť, alebo aj vliezť. Znovu som zavolal: „Hej! Počujete ma?“ Zrazu sa ktosi ozval: „Konečne som ťa našla. Môj...“ Bol ten hlas iba v mojej hlave, alebo...? Začal som sa obzerať okolo seba

V tom sa nákladiak začal znovu hýbať a ja som spadol dovnútra.

„Hej, zastavte!“ kričal som, avšak nepomáhalo to. Naopak, pridávali. Snažil som sa dostať von. V tom som počul volanie. Asi bolo z helikoptéry: „Toto je varovanie! Máte právo na obhajcu, vzdajte sa!“

Zrazu začali stielať. Auto sa guľkám ledva vyhlo. Do čoho som sa to zamotal?

 

Nagato riadil.

„Ďalší útok neminie! Vzdajte sa dobrovoľne!“

Nagato zahrešil: „Už aj armáda ide po nás! Kebyže nestretneme tých školákov a nenarazíme.... Čo spravíme?“

Dievča si dalo dole čiapku: „Na to som tu predsa ja!“

 

Všimol som si, že vedľa mňa je veľká nádrž. Trčali z nej rôzne plechové trúbky.

„Situácia nevyzerá dobre. Asi by som mal niekomu zavolať.“ V tom sa otvorili dvere spájajúce nákladný priestor s kabínou šoféra. Rýchlo som sa skryl. Vošlo to dievča, ktoré som predtým počul vykrikovať.

„K metru by sme sa mohli dostať aj z inej trasy.“

Z vysielačky, čo mala pri sebe sa ozval mužský hlas: „Karen, použime to teraz!“ pravdepodobne to bol šofér.

„To by bola samovražda!“

„Asi máš pravdu.“

 

Helikoptéra znovu začal strieľať. „Cieľ opustil obytnú oblasť a mieri do slumov.“

„Dobre, dostaňte ich.“

„Áno, pane!“

Už sa znovu chystali na útok, keď v tom z kamióna vystrelilo oceľové lano a zničilo jeden z vrtuľníkov.

„Čože? Slash Harken!“

Nákladný priestor sa otvoril a na ulicu sa vyrútil obrovský stroj pripomínajúci robota.

„Majú Knightmare!“

Snažil som sa vyjsť, avšak cesta von sa zavrela.

„Sakra, oni sú teroristi!“ zvrieskol som beznádejne.

„Viete aký silný je tento stroj, však?!“ zvrieskla Karen pilotujúc Knghtmare a ničiac prenasledovateľov, pokiaľ sa na oblohe neobjavil Knightmare Britov.

„Stiahnite sa, nechajte ju mne.“ ozval sa rozkazovačný hlas.

„Neviem, odkiaľ si to vzala, ale stredne veľký model Glasgow nemôže poraziť môjho Sutherlanda!“

Nepriateľský mech bol spustený na zem a zablokoval Karenin náhly útok.

„Takisto ma nemôže poraziť ani žiadny 11-ty, ktorý sa vzoprel jeho veličenstvu!“

Knightmare Sutherland vytiahol svoju zbraň a vystrelil na ňu. Schytala zásah. Z mikrofónov sa ozval hlas: „Karen, zmena plánu! Bude to zlé, keď zastavím! Uteč!“

Karen protestovala: „Ale...!“

Zrazu sa pred kamiónom objavil ďalší Knightmare a chystal sa vystreliť. Nákladiak však v poslednej chvíli zabočil. Karen sa snažila znovu zaútočiť, avšak Shlash Haken nešlo vystreliť. Spanikárila: „Čo sa to deje?“ Jeden z nepriateľov sa už chystal zasadiť jej poslednú ranu spolu s výkrikom „Ty druhotriedny kus šrotu!“ avšak ona ho v poslednej chvíli prekvapila. Ruka, ktorá predtým schytala zásah sa odpojila od tela a vystrelila na súpera. Využila tento moment prekvapenia a snažila sa utiecť. Súper uznanlivo povedal: „To nebolo zlé, ale...“

 

Medzitým som sa ja snažil dostať von. Mobil nemal signál, tak som nemohol nikomu zavolať. To auto išlo niekde okolo metra. Nevedel som, kde sa nachádzam a vyliezť von by bolo nebezpečné. V tom mi padol zrak na vysielačku, ktorú tu asi nechalo to dievča. Ospravedlňujem sa armáde, ale využijem tento dar, ktorý mi to teroristi zanechali. Počkať... Do kelu, zabudol som na Rivalza. Určite sa bojí, že kde som.

 

„A-ha!“ profesor Lloyd Asplund sa naklonil ku generálovi až nepríjemne blízko.

„A-ako ste sa o tom dozvedeli, pán profesor?“

„Oh, takže som mal pravdu?“

„Vy bastard!“

„Nemyslíte si, že ste zašli priďaleko. Niečo, čo ste vy a princ Clovis skrývali teraz ukradli teroristi. Bolo by ľahké získať to späť, avšak vy chcete chytiť jadro organizácie, pre ktorú pracujú. Keď ich ešte chvíľku budete prenasledovať, tak vás dovedú až k ich úkrytu, čo?“ profesor sa otočil k svojej asistentke: „Gratulujem, tvoje dedukcie sú správne!“

Asistentka Cécile Croomy skromne dodala: „Oh, iba som povedala, že celé je to divné.“

Generál už toho mal dosť: „Čo chcete za svoje mlčanie?“

Lloyd „ Práve vám to hovorí, chcem vám pomôcť s výskumom.“

„Pomôcť?“

„Áno, chceme dáta.“

Cécile sa spýtala: „A čo to teroristi ukradli?“

Generál odpovedal: „Chemickú zbraň. Inými slovami nádrž plnú jedovatého plynu.“

 

Nad ghettom Shinjuku sa zlietavali mračná vojenských helikoptér a vojaci z nich postupne zosadali na zem. 11-ti sa pred nimi snažili skrývať, avšak to im moc nepomohlo. Ozvalo sa hlásenie: „Teroristi unikajú podzemným koridorom. Vašou úlohou je nájsť zbraň , ktorú títo teroristi ukradli. Jedenásť vojakov prehľadáva štvrť chudoby Shinjuku a podzemné tunely. Pokiaľ zbraň nájdete, okamžite to ohláste a my, imperiálna armáda sa postaráme o zvyšok. AJ keď ste teraz občania Britannie, kedysi ste patrili k 11-tim. Tak, teraz nájdete tých sviniarov. Pokiaľ ste ctihodní občania Britannie, tak nájdite náš poklad! Teraz je čas predviesť, ako ste verní impériu!“

Vojaci sa ozvali: „Yes, my lord!“

 

Kamión išiel ďalej, avšak vodič bol už na konci so silami. Ľavé rameno mu krvácalo a volant držal už iba silou vôle. Vlastne aj to bol zázrak, že sa to auto ešte hýbalo. Zrazu uvidel pred sebou jamu, ktorá sa tiahla ako jazva naprieč cestou. Nemohol tomu zabrániť a tak predné kolesá zapadli. Snažil sa ešte pohnúť, ale nedalo sa. Okolo neho sa zhromažďovali vojaci. Z posledných síl sa snažil nahmatať tlačidlo. Ako keby ich nechal nájsť ich úkryt. Nie, všetci tu zomrú, vrátane jeho.

 

Náraz ma zhodil na zem. Čo sa stalo, prečo sme zastavili? Žeby konečne to auto úplne zničil, alebo... Nákladný priestor sa otvoril a ja som sa snažil schovať do bezpečia. Videl som britského vojaka. Čo ak si bude myslieť, že som s teroristami?

„Tu je 404. Našiel som cieľ.“ povedal. Zrazu ma zbadal a rozbehol sa mojím smerom. To je zlé, keby som vylezol navrch, tak.. On mi však nedal čas na rozmýšľanie. Priskočil ku mne, skopol ma na zem a schytil pod krkom.

„Britský vojak...?“ lapal som po dychu.

Vojak si dal dole dolnú časť svojej masky: „Teraz už nikoho nezabiješ!“

„Počkajte, ja som...“

„Ten jedovatý plyn je vrchol! Aj keby si sa snažil vyrozprávať prečo ste to spravili...“

„Hej, zlez zo mňa!“ vykríkol som. A snažil som sa ho zo seba striasť. Vojak uskočil pripravený na ďalší boj. Aspoň som mohol vstať. „Nebola to náhodou Britannia, kto vyrobil ten jed?!“

Vojak sa zasekol: „Ty si...“

„Čo je, nezabiješ ma? Potom by si ale zradil Britanniu!“

Vojak si zložil helmu a ja som poprvýkrát po rokoch pozrel na tvár svojho najlepšieho priateľa „Lelouch? To som ja, Suzaku.“

Hlavou mi preleteli spomienky na všetky naše spoločné zážitky, keď sme boli ešte deti. „Takže si sa rozhodol slúžiť v amráde Britannie?“ spýtal som sa smutne.

„A čo ty, Lelouch? Nehovor mi, že...“

„Čo to hovoríš, Suzaku?“

Náš rozhovor však čosi prerušilo. Nádrž s plynom sa otvorila. Už som čakal, kedy pôjdeme mŕtvi k zemi. Suzaku mi zakryl tvár strhol ma na podlahu kamióna. Miesto plynu však z neho vyšlo čosi iné. Nie čosi, ale ktosi. Bola to žena.

Suzaku bol rovnako prekvapený, ako ja: „To nieje plyn...?“

 

Karen sa blížila k miestu havárie.

„Prepáč, ja...spanikárila som.“ ospravedlňovala sa.

„To je v poriadku, môžeš použiť komunikátory v Glasgow. Dôležitejšie však je, že...“

„Ja viem. Podľa informácií si myslím, že to je jedovatý plyn.“

„Čo je s Nagatom?“

„Neviem, museli sme sa rozdeliť. On ostal v kamióne. Myslím si, že je v tuneloch, ale jeho stav...“

 

Dievča bolo v bezvedomí. Prišili sme k nej a vyniesli ju z kamióna.

„Povedz mi, Suzaku. Myslíš si, že toto dievča je jed?“

„Nie, ale v informáciach to bolo tak napísané.“

Zrazu sa pred nami objavila armáda. Jej veliteľ vystúpil pred nás: „Ty hajzlík nehovoril som ti, aby si sa staral o Britských imigrantov.“

Suzaku odporoval: „Ale hovorilo sa, že to je bojový plyn.“

To nahnevalo veliteľa ešte viac: „Ty nemáš žiadne práva!“

Toto vyzerá zle. Toto totiž BOL jed. Veľmi silný jed, ktorý nenechá Suzakovych nadriadených chladnými. Nejak sa s ňou musí dostať von. Moje myšlienky prerušil veliteľ vojakov: „Ale ja ti dám tie práva a spolu s nimi aj rozkaz.“ podal Suzakovi zbraň a rozkázal: „Vojak Kururugi zabi s touto pištoľou teroristu.“

Suzaku oponoval: „Ale on je iný! One je iba civilista, ktorý sa do toho náhodou zaplietol!“

„Ty bastard! Toto je rozkaz! Neprisahal si náhodou vernosť Britanni, alebo nie?!“

„Ale to... Nemôžem ho zabiť.“

„Čože?“

„Neurobím to. Nemôžem strieľať na civilistov, ako je on.“ ako to Suzaku hovoril, tak sa otočil ku mne. To mu bolo však osudný, lebo jeho veliteľ naňho namieril a vystrelil.

„Suzaku!!!“ vykríkol som, ale krik nepomohol. Môj priateľ padol na zem a nepohol sa. Jeho vrah ku mne prehovoril: „Podľa uniformy vidím, že si Britský študent. Aká to smola. Zoberte tú ženu a študenta zabite.“

Nie, toto sa nemôže stať, nie mne. Vystrašený som sa prizeral, ako vojaci povedali: „Yes, my lord!“ a potom sa začali blížiť ku mne. Žena otvorila oči.

 

Vodičovi už nezostávalo veľa zo života. Vedel to. Rovnako vedel, že neukradli to, čo mali a že je obkľúčený vojakmi. Tak, teraz nastal čas na poslednú akciu. Vyhľadal ďalšie tlačidlo. „Britskí bastardi! Nech...žije...Japonsko.“ To boli jeho posledné slová predtým než kabínu roztrhal výbuch.

 

V mobilnej základni bolo počuť zlú správu. Generál bol v zlej nálade. „Takže vám utiekli?! A čo sa stalo so špeciálnymi jednotkami?“ vrieskal do komunikátora.

„Prepáčte, pane.“ ozývala sa sa odpoveď „Jednotky sme rozmiestnili všade, ale podlažie...“

Generál sa pozrel na elektronickú mapu. Jednotky boli skutočne rozmiestnené všade, ale to jeho hnev nezastavilo: „To je všetko, čo k tomu poviete?!“

Ozvala sa vystrašená odpoveď „M-my ich nájdeme, pane.“

Na tróne v miestnosti sedel samotný princ Clovis. Princ sa pripojil: „Vyzerá to tak, že vstúpime do druhej časti plánu.“

„A-ale vaše veličenstvo!“

„Keby to presiaklo von, tak by to pre nás neskončilo dobre. Povedzte veliteľstvu, že to oblo iba cvičenie na vyčistenie oblasti. Ako Tretí princ, Clovis, vám rozkazujem. Zničte štvrť Shinjuku!“

A desiatky Knightmare začali plniť rozkaz. Boli to jatky, ktoré nikoho nešetrili. Veď tu bývali iba 11-ti.

„Proti vám stoja stoja protivníci, ktorí sa nám odmietli podriadiť.“ ozývalo sa vo všetkých Knightmare „Sú to ľudia, ktorí sa nikdy nemôžu stať občanmi Britannie! Zabite ich všetkých!“

Jeremiah Gottwald odvetil do komunikátora: „Samozrejme.“

„Sir Jeremiah, generál Bartley chce, aby ste velili tejto akcií.“

„Sú tu aj iní vhodní kandidáti, nie? Takýto boj sa tu nestáva často. Nechajte ma trochu si užiť!“ S týmito slovami začal strieľať. Ničenie tejto štvrte postupovalo podľa plánu.

Utekali sme starým tunelom. Dúfal som, že ešte máme šancu uniknúť. Všade nad nami sa ozývala streľba. Záhadná žena zrazu zakopla a spadla na zem, avšak teraz som nepohol ani prstom.

„Čo si zač? Toto všetko je tvoja vina!A oni zabili Suzakuho“

 

Na bojisko sa dostavil aj profesor Asplund.

„Ono to tu nieje?“ spýtal sa prekvapený profesor

„Vyzerá to tak, že to bolo vypustené ešte pred začiatkom bojov.“ komentovala Cécile.

„Aj keď sme sem doniesli Lancelota?“

„Čo budeme robiť, pán profesor?“

„Nemá to žiaden význam, keď tu nieje niekto, kto to dokáže riadiť.“ sklamane vzdychol Asplund.

 

Konečne sme našli cestu von. Začali sme sa plížiť schodmi nahor. Len som dúfal, že tu ešte vojaci nebudú. Objavili sme sa v dlho zabudnutej budove. Na podlahe už dokonca začal rásť tráva. Otočil som sa k žene: „Počúvaj, ty ostaň tu.“ v tom sa ozvali výstrely a ozveny toho, ako mŕtve telá padajú na zem. Tak predsa to tu našli.

„Kde je?“ ozval sa jeden z vojakov. Ten hlas som poznal, to bol Suzakov vrah.

„Vyzerá to tak, že sú tu iba 11-ti.“

„Tu v okolí by mal byť jediný východ, však?“

„Áno, pane. Mapy tejto oblasti sa síce už dlho nepoužívajú, ale...“ ich rozhovor prerušil detstký plač, ktorý bez milosti utíšila paľba zo samopalu. Čo sú to za monštrá tí vojaci? V tom mi zazvonil mobil. Určite to bola Shirely. Prečo som si ja hlupák nevypol! Vojaci ma okamžite vytiahli. Na ženu namierili samopaly a mňa dokopali k stene. Znovu sa ozval ten, ktorý mi zabil priateľa: „Miesto vhodné pre smrť teroristu.“

z hrdla sa mi ledva vydral vystrašený a nahnevaný nárek: „Vy...“

„Celkom dobré na študenta. Ako sa od Brita dalo očakávať. Ale tvoj život končí tu.“ Namieril na mňa zbraň. V tom sa žena vymanila zo zajatia a s výkrikom: „Nezabíjajte ho!“ sa postavila predo mňa. Bolo však už neskoro. Ich veliteľ vystrelil a guľka ju trafila presne do čela. Jej telo padlo na zem.

„Hej!“ vykríkol som a vrhol sa k nej.

„Pch. Bolo by lepšie, keby ostane nažive. Toto by sme mali povedať nadriadeným: ´Naša jednotka našla úkryt teroristov a zničila ich, avšak rukojemník bol už mŕtvy keď sme sa sem dostali.´čo si o tom myslíš, študent?“

Ja som čas nedával pozor. Moja ruka sa triasla nad jej telom Čo má toto všetko znamenať? Suzaku aj toto dievča... Zomriem tu aj ja? Tak rýchlo, bez možnosti niečo spraviť. Myslel som na svoju chromú a nevidiacu sestru Nanally. Nie, ja tu nezomriem!

V tom ma dievča, ktoré malo byť mŕtve chytilo za ruku. Zrazu som stratil pevnú pôdu pod nohami. Už som nevnímal ani miestnosť plnú mŕtvych, ani vojakov. Bol som niekde mimo reality. Videl som všetko a zároveň nič, boli okolo mňa davy a zároveň som bol sám, spomínal som si na veci, ktoré som nezažil.

Do toho sa v mojej hlave ozýval jej hlas: „Nechceš, aby to tu skončilo, však?“

Čo sa to tu deje? Čo to dievča s mnou robí?

Vyzerá to tak, že máš dôvod na to, aby si žil. Ponúkam ti šancu na dlhší život. Pokiaľ teda budeš mať silu na tento spôsob života. Toto je zmluva. Ja ti dám silu a ty mi za to splníš jedno želanie. Keď budeš súhlasiť, tak budeš žiť ako človek ale zároveň aj ako niekto úplne iný. Iný pôvod, iný čas, iný život. Vďaka sile kráľov budeš sám. Pokiaľ si pripravený.“

Potom som videl tvár, ktorú som nenávidel, tvár môjho otca a počul som ako hovorí: „Spojenie Ragnaroku! Znovu tu bude krajina z legiend!“

Nakoniec som sa rozhodol: „Dobre, súhlasím so zmluvou!“

 

Opäť som pocítil pevnú pôdu, opäť som videl tých vojakov. Jednou rukou som si zakryl ľavé oko. Bude to pre nich prekvapenie. Vstal som a dal im otázku: „Povedzte mi, ako má žiť Brit, ktorý nenávidí ostatných Britov?“

Vojaci sa na mňa nechápavo pozreli. Ich veliteľ odpovedal: „Pán je ideologista?“ chcel vystreliť, ale zrazu nemohol.

„Čo stalo? Nebudete strieľať? Váš protivník je predsa študent. Alebo ste práve zistili, že jedine tí, ktorí sú pripravení byť zastrelení môžu stlačiť spúšť?“ Odokryl som si oko. Vedel som, že vďaka tej sile, čo v ňom mám poslúchnu všetky moje rozkazy. Úplne všetky. Aktivoval som ju a moje oko sa zmenilo.

Suzakov vrah bol vystrašený tak, ako ja predtým. Vedel, že toto je jeho koniec.

„Ja, Lelouch vi Britannia, vám prikazujem. Zabite sa!“

všetci z nich si priložili pištole k hlavám a za zborového: „Yes, your highnes!“ vystrelili.

 

Od toho dňa som neustále klamal. Moje meno je klamstvo. Moja minulosť je klamstvo. Všetko sú iba klamstvá. Bol som tak otrávený nikdy sa nemeniacim svetom, až som začal klamať sám sebe. Niky som sa tých lží nezbavil. Ale to, čo som dostal... Tá sila.... Preto...

 





 

Postavy:

 

Lelouch: 

 

 

Suzaku: 

 

 

Karen: 

 

 

Jeremiah Gottwald: 

 

princ Clovis: 

 

profesor Asplund: 

 

Cécile Croomy: 

 

Shirley: 

 

Rivalz: 

 

Milly Ashford:  

 

Záhadná žena: 

 

Diethard Ried: 

 

Použité knightmare: 

 

Sutherland: 

 

Glasgow: 

 

 

 

 

 

Nevlastním žiadnu z postáv z príbehu ani príbeh samotný či priloženú hudbu. Všetko to je majetkom štúdia Shunshine a skupín, ktoré vytvorili tento opening a ending.

PS: Dúfam, že fanúšikom nebudú vadiť menšie zmeny, ktoré som porobil.

 

 




Prístupov 3392
Kvalita článku
(100%) hlasov 8

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
JoJo's bizzare adventure: Phantom blood ...
[ 16.1.2017] (príspevkov 0)
Poviedka 5
[ 22.10.2014] (príspevkov 7)
Poviedka 4
[ 8.10.2014] (príspevkov 13)
Top 15 Creepypasty
[ 28.5.2014] (príspevkov 13)
Poviedka 3
[ 16.4.2014] (príspevkov 11)
Poviedka 2
[ 2.12.2013] (príspevkov 7)
Poviedka
[ 22.10.2013] (príspevkov 9)
Môj top 30 anime/máng part 2
[ 22.5.2013] (príspevkov 12)
Mojich Top 30 anime/máng part 1
[ 21.5.2013] (príspevkov 9)
Nedávne manga (a anime) zážitky part 2
[ 11.2.2013] (príspevkov 13)