Už bolo načase aby som sa o tomto rozkecal. Síce to nebola láska úplne na prvý pohľad, ale do bizarných dobrodružstiev rodu Joeastar sa jednoducho nedá nezamilovať Ale tak začnime pekne poporiadku.

Píše sa rok 1986 a svetu mangy začínajú pomaly ale isto vládnuť riadne akčné shouneny. Fist of the North star či Dragonball. Autor Hirohiko Araki síce má za sebou už dve mangy, ale ešte stále hľadá svoj hlas. Tento mladý autor vďaka Shounen jumpu vypustí do sveta niečo čo sa na západ tak skoro nedostane, ale zároveň zmení históriu japonskej pop kultúry. Síce až na výnimky (herná séria Persona čerpá z neskorších arcov neskutočne moc) nie je JoJo DNA v dnešných dielach až tak výrazná ako napríklad Dragonball, ale že keď na nejaká séria buď ovplyvnila alebo na ňu odkazuje hocičo od Pokémonov cez One Piece, Hunter x Hunter, Naruta a Street Fightera až po Final Fantasy (ak to pochádza z Japonska, tak je veľká možnosť že to má nejakú JoJo Easter Egg) a ešte k tomu vychádza už 30 rokov, tak sa to dá celkom považovať za úspech.

 

Ešte predtým než sa pustím do rozoberania prvého arcu tak treba spomenúť jednu pomerne dôležitú vec: JoJo je generačný príbeh. Mangy majú väčšinou jedného hlavného hrdinu, ktorý putuje z arcu do arcu a koniec jeho príbehu je koniec celého diela. V JoJo sa každý arc odohráva v inom desaťročí, na inom mieste a s iným hlavným hrdinom. To zároveň znamená že aj keď sa na obrazovke dejú hocijaké over the top a šialené veci, tak postavy môžu takmer hocikedy zomrieť. Príbeh ich smrťou nekončí, ale plynulo pokračuje. Táto štruktúra zároveň ťaží z toho že Araki je ochotný vyhodiť veci ktoré buď nefungovali alebo už dosiahli svoj potenciál a nahradiť ich čímsi iným. Jednoducho každý arc je príbeh sám o sebe, avšak pri pozeraní/čítaní by som aj tak odporúčal začať pekne od začiatku, ktorý je síce podľa mňa zatiaľ najslabším, ale aj tak veľmi dôležitým článkom reťaze.

 

Druhá polovica 19. storočia niekde v Európe. Kočiar, v ktorom sa viezol George Joestar aj s rodinou spadol. Manželka mŕtva, malé nemluvňa v šoku a Geroge samotný v bezvedomí. V tm momente ich zbadá zlodej Diego Brando. Práve prebúdzajúci George si je lúpenie omylom vysvetlí ako pokus o záchranu, sľúbi mu nehynúce priateľstvo a tým pádom nechcene odsúdi svoj rod na boj s diabolskými silami.

Niekoľko rokov potom zastane pred dverami sídla rodu Joeastar kočiar s mladým Diom Brandom, ktorého otec prednedávnom zomrel na záhadnú chorobu.

Tu sa môžem pustiť hneď do najlepšej veci na JoJo's bizzare adventure: Phantom Blood. Tou je vzťah dvoch adoptívnych bratom, Johnatana Joeastara a Dia Branda. Náš hlavný hrdina Johnatan je síce sympaťák, ale z tejto dvojky sa jedná jednoznačne o horší charakter. Jedná sa o pomerne rozmaznaného šľachtica s ideálmi anglického gentlemana skombinovaného s tým najžiarivejším rytierom. Proti nemu však stojí jeden z mojich najobľúbenejších záporákov v shouene a mange vôbec. Dio je inteligentný a bezcitný manipulátor s takým množstvom charizmy a nacizmu, že by ostatným shounen záporákom mohol obe veci rozdávať po kýbľoch. Tento mládenec chce absolútne zničiť Johnatana a získať majetok rodu Joeastar a veci ktoré kvôli tomu spraví už v prvej epizóde robia z neho asi takého sympaťáka ako sú Shou Tucker, Joffrey Baratheron alebo Raymsay Bolton. Jednoducho miláčik na pohľadanie.

Tento vzťah sa primárne rozvíja počas prvých troch-štyroch epizód. Potom sa posunieme z rodinnej drámy o chlapoch s priemerom bicepsov o niečo väčším ako dva býky do neskutočne bizarnej fantasy kde nášho hlavného hrdinu sprevádzajú muži s bicepsom veľkosti jedného býka. Tu sa žiaľbohu ale dostávame k problémom. Vedľajšie postavy sú totiž okrem Zeppeliho, Speedwagona a s prižmúrenými očami Eriny v podstate plochý kartón na ktorý niekto nakreslil pekný obrázok.

 

A veruže tie obrázky vyzerajú zaujímavo. JoJo je totiž jedno asi najunikátnejšie anime aké som doteraz videl. Design silne inšpirovaný Fist of the North star sa mne osobne celkom pozdával, ale aj keď je časťou šarmu tohto prvého arcu. Animácia je síce pomerne jednoduchá, avšak to tu nie je to hlavné. Najdôležitejšie sú dve veci: Pózy a farby. Farebná paleta sa totiž mení niekedy zo scény na scénu. Tento zaujímavý ťah dopĺňajú klasické over the top JoJo pózy. Vďaka nim je niekedy statická animácia dokonca aj vítaná, keďže sú prepracované do posledného detailu. Čerešničkou na torte je prebranie komixových zvukových efektov. Tie ešte viac zdôrazňujú bizarnosť tohto dobrodružstva.

Soundtrack k Phantom Blood mi moc neutkvel v pamäti, avšak ani neurazil. To sa však nedá povedať o openingu a endingu. Obe melódie sedia k prvému arcu ako riť na šerbeľ a okrem toho opening je na prasknutie plný forshadowingu, easter eggov odkazujúcich na ďalšie časti mangy a originálnych nápadov.

 

Phantom blood má dostatok pozitív, avšak nanešťastie aj plnú hrsť vecí čo poriadne zabolia. Vzťah Johnatana a Dia je peckový, avšak zo zvyšku príbehu a charakterov cítiť plochosť a fakt, že sa jedná o pomerne starú mangu. Okrem toho stred celého arcu pôsobí nechutne natiahnuto aj napriek tomu, že tvorcovia anime Phantom blood kvalitne osekali. Nasledujúca časť však našťastie zlepšila takmer všetko čo sa dalo a vyrobila zo mňa JoJo fanúšika, ktorého jediný dôvod prečo doma nepózuje je to že si dané pózy moc nepamätá (avšak hlášky si šomrem popod nos kvalitne často a openingy s endingami počúvam takmer každý deň :D ).

 

názov: Jojo's Bizzare adventure

počet dielov: 9

rok vydania: 2012

+ Dio a jeho vzťah s Johnatanom

+ vizuálny štýl

+ opening a ending

+ pomerne krátke

+ Over the top bizarnosť

+ začiatok čohosi veľkého

- neaktívny protagonista

- dvojrozmerné vedľajšie charaktery

- príbeh moc dobre nezostarol

- nudný stred

- kontrast medzi prvými časťami a zvyškom môže niekomu vadiť

celkové hodnotenie: 6,5/10

 

 

Prístupov 11285

Kvalita článku