Ešte to skúsim. Ešte to skúsim a možno sa mi to podarí, možno bude živý. Prebleslo Falmaelovi hlavou. Vedel však že len klame sám seba. Kňazi sa takto uzatvoria pred svojimi blízkymi len v jednom prípade. Slzy sa mu rinuli z očí tak že takmer ani nevidel kde kope. Chcel skončiť, chcel len tak odhodiť krompáč, sadnúť si na studenú skalu a čakať pokiaľ si preňho nepríde oslobodzujúca smrť.

Nevedel ako, ale našiel to. Oslobodil ten vzácny prekliaty kov z područia skaly a vydal sa von. Načo mu bolo viac než len jeden kúsok keď aj tak môže každý deň umrieť?

Kráčal ako bez duše a popritom žul tvrdý chlieb, ktorý dostal od vojaka. Tam na povrchu už nesmie ukázať emócie, inak ktovie čo by sa stalo. Musí sa ovládať. Musí usušiť svoje slzy. Niekoľkokrát sa nadýchol a hlasito vydýchol. Trocha mu to pomohlo ukludniť sa, pomohlo mu to nasadiť si pokojnú masku a tak zakryť to čo skutočne cítil.

Vyšiel von. Už pomaly vychádzal mesiac. Bol tam hodiny? Bol tam dni? Sotva sa vedel udržať na nohách. Stráže mu okamžite skonfiškovali ardísium. Miesto toho mu priniesli kúsok tvrdého chleba a misku zelenej brečky ktorá mala byť pravdepodobne polievkou. Vojaci ho postrčili Smerom k dlhým stolom pri ktorých sedeli zástupy zničených väzňov. Uvidel tam ju, uvidel tam Ta'riel.

Prisadol si k nej. V momente keď sa žiadny z dozorcov nepozeral položil misku na stôl, objal ju a ticho zaplakal. Za sebou počul smiech, avšak kašlal na to.

Nemusel jej nič hovoriť, nemusel jej posielať žiadne hlúpe myšlienky do hlavy, ona vedela čo prežíva. Jeho objatie bolo nakrátko opätované, potom však prišiel strážny a zvrieskol: „Robte to niekde inde, kurva! Teraz žerte vy špiny!“

 

Anrud síce bol lojálny voči svojim nadriadeným, avšak to neznamenalo že si užíval momenty ktoré strávil v pracovni doktora Torlieda. Vždy ho našiel ako študuje nejakú starobylú knihu anatómie alebo mágie obklopený vnútornosťami uzavretými vo fľašiach a plávajúcimi v nejakej jemu našťastie neznámej tekutine. Roky strávené v tomto tábore ho zocelili, avšak tieto návštevy mu aj tak spôsobovali mierne zimomriavky.

„Doniesli sa mi nepríjemné správy.“ Ozval sa mrazivý hlas spoza vodopádu mastných čiernych vlasov. „Viete čo netolerujem, všakže, generál Anrud?“

Torlied konečne zdvihol pohľad od stola a zamieril svoje oči na vojaka stojaceho v pozore.

„Nejak zanedbávate svoje povinnosti. Nestaráte sa o to aby vojsko, ktoré som najal a platím ho zo svojich vlastných zdrojov plnilo svoje povinnosti. Treba sa postarať o čierne ovce.“

Anrud vedel na čo tým jeho pán myslel: „Nebojte sa pane, moje jednotky to vyriešia.“

„Vyriešia to pokiaľ budú v takom stave v ktorom vôbec niečo dokážu riešiť. Vaši podriadení niesú ako vy, niesú takí disciplinovaný.“

Anrud nevedel či to má brať ako pochvalu alebo dôkaz nespokojnosti. „Robím čo môžem pane, avšak tento problém je už nanešťastie príliš veľký na to aby sa ho podarilo úplne vyriešiť.“

Torlied sa naňho znova pozrel. Jeho oči zmenili farbu zo zelenej na žltú. Asi tú jeho vetu bral ako odvrávanie.

„Tak robte ešte viac. Chcem od vás aby ste zistili kto za tým stojí. Len tak mimochodom várka ktorú ste poslali dnes ráno je slabá. Za dva dni očakávam ďalšiu.“

„Vykonám, pane.“

„To je všetko.“ doktor mávol rukou smerom k dverám aby mu naznačil že už môže ísť.

Vydýchol si. Tú pracovňu neznášal a každá jedna návšteva znamenala jediné: veľa práce. Tá dnešná nebola výnimkou.

 

Po tom čo tu nazývali večera jeho aj Ta'riel zapojili do upratovacej čaty. Vojaci ich prekvapivo iba zaviedli k obrovskej budove na začiatku tábora. Bola celá z masívneho dreva. Keď sa jej Falmael snažil dotknúť, tak niekoľko milimetrov ov steny ho zastavilo čosi neviditeľné. Magická ochrana.

Vojak sa otočil k nim a rozkázal: „Keď vojdete dovnútra naľavo by mala byť miestnosť s fúrikmi a lopatami. Všetok bordel z tejto budovy odstránite a dáte ho do jamy okolo čiernej veže. Každú hodinu vás sem prídu skontrolovať. Nepôjdete chrápať pokiaľ to nespravíte!“

Potom len odomkol dvere a rýchlym krokom odišiel preč.

Takmer okamžite ich zavalil neznesiteľný pach spáleného mäsa. Keď sa Falmael ocitol vo vnútri tak uvidel hory popola a obhorených kostí. Po chrbte mu prebehli zimomriavky, žalúdok sa mu obracal a hlava sa zatočila z toho čo videl aj cítil. Takmer každú chvíľu niekto z ich malej skupinky stúpil na nejakú menšiu kosť. Každé prasknutie znelo vďaka ozvene hrozivo.

Pripravili si fúriky a začali do nich nakladať všetko čo im prišlo pod ruku. Falmaelovi sa ešte stále krútil žalúdok, ale toto miesto malo aspoň jednu výhodu: Neboli tu strážci.

Počas toho ako pracoval sa nenápadne blížil ku svojej milovanej. Poobzerali sa okolo seba. Nikto si ich nevšímal, každý bol zabratý do vlastnej práce. Obaja sa schovali do miestnosti s náradím. Pár opát im tam ešte zavadzalo. Okamžite ju zobral do náručia a spýtal sa: „Ubližujú ti?“

„Dnes ešte nie, ale bojím sa.“

Cítil ako sa trasie. Bolo mu ľúto že k jej bolesti len pridá. Po líci sa mu skotúľala slza.

„Nedokázal som sa spojiť s Uldreystom. Keď som vchádzal do bane tak som s ním bol v kontakte, ale potom nás čosi prerušilo a odvtedy ho už nedokážem počuť. Nič, absolútne nič.“

Ešte chvíľu tam stáli, objímali sa a utešovali. Peklo pre nich sotva začalo a už sa nevedeli dočkať jeho konca.

Vrátili sa do práce. Za hodinu prišli dvaja vojaci. Pri každom sa zastavili, zakričali na nich a otrokova tvár sa niekoľkokrát stretla s päsťou ukrytou v oceli. Pri Ta'riel a žene čo pracovala vedľa nej však ostali trocha dlhšie. Jeden vojak niečo zašepkal tomu druhému. Obaja sa usmiali. Falmael vedel čo chystajú ešte predtým než ženy surovo zhrabli a ťahali ich von.

Zaťal zuby. Musí to vydržať, nič nevyrieši keď sa teraz bude hrať na hrdinu.

Ale nemôžem len tak nečinne stáť.

Trasúce sa ruky silno zvierali rúčku lopaty. Čas na toleranciu skončil.

Rozbehol sa k vojakom a jedného sa mu podarilo chytiť za krk. Avšak zúbožený vyhladovaný a prácou vyčerpaný elf nebol žiadnym súperom. Vojak pustil ženu, ktorú zvieral za ruku. Tá sa snažila utiecť, avšak jeho kumpán ju chytil a strhol ju k sebe.

Falmael dostal kopanec do brucha. Zviezol sa k zemi. Počul škripot aký vydáva len meč vyťahovaný z pošvy.

„Za toto skapeš ty chudák.“

Druhý vojak to však zastavil: „Počkaj! Generál Anrud mi hovoril že za 2 dni bude výber pre novú várku a poprosil ma aby som mu pri tom asistoval. Myslím si že lepšie bude keď túto špinu“ Falmael dostal ďalších niekoľko kopancov do brucha „niekto „náhodou“ vyberie. Teraz poďme, ostatní už čakajú.“

Dostal ešte pár úderov na rozlúčku. Na bruchu, rukách, nohách a tvári sa mu objavilo pár čerstvých krvavých šrámov a modrín.

Ako ležal porazený na zemi počul len vzďaľujúci sa smiech a ktorý sa miešal s krikom.

 

Nadriadení boli hajzli, prostredie smrdelo zdochlinami, pivo bolo hnusné a jeho spolupracovníci väčšinou nemali snáď ani jednu buňku v mozgu, ktorá by rozmýšľala o niečom inom ako o bitke alebo sexe. Aj tak však existovali veci na ktoré sa tu Manrar nemohol sťažovať. Práve vychádzal z jedálne pre zamestnancov s plným bruchom dobrého mäsa, ktoré dostal za to že niekde pár hodín stál, rozdával náradie a potom si zvyšok dňa mohol robiť čo chcel. Kebyže sa mu zo samotnej myšlienky za týmto miestom neprevracal žalúdok, tak by sa tu aj celkom príjemne pracovalo.

Cestou na cvičisko počul všade iba krik, cítil pot zmiešaný s pachom krvi a výkalov a videl zúbožených neľudí ako ich dozorcovia takmer derú z kože.

To čo je za týmto táborom je proste svinstvo. Za chvíľu sa neudrží a začne tie hovädá vychovávať.

Po chvíli dorazil k cvičným terčom. Ešte predtým než pôjde spať si musí trochu precvičiť strieľanie z kuše.

Okrem neho tam boli ešte dvaja vojaci. Manrar nabil zbraň, zamieril na stred a vypálil. Šíp sa síce zabodol do slameného terča. Bolo to ďaleko od toho čo zamýšľal, ale aspoň trochu pokročil.

Jeden z vojakov, dlháň len o pár rokov mladší od Manrara, sa k nemu otočil a s povzbudzujúcim úsmevom poznamenal: „Nebojte sa, niekedy sa to naučíte.“

„Tieto blbosti na diaľku neboli stavané pre mňa. Boj nablízko, keď človek pozerá svojmu súperovi do očí a cíti váhu mŕtveho tela na svojom meči mi ďaleko viac...“ Manrar chvíľu hľadal vhodné slovo “...reálnejší.“

Tretí vojak zavolal svojich trénujúcich kamarátov dovnútra so slovami: „Máme tu novú hračku a je celkom dobrá!“ Vojaci sa usmiali a šli za ním.

Za chvíľu bolo počuť zvnútra bolestné vzlyky.

Manrar zovrel kušu trochu tuhšie. Ten vojak naňho pôsobil dojmom že má aspoň čosi čo by sa dalo považovať za mozog. Nakoniec sa však z neho vykľul rovnaký magor ako sú tu všetci ostatní. Ako vždy, človek nemá dať na prvý dojem.

Krik silnel a Manrarovi sa už triasli ruky. Nakoniec to nevydržal. Kušu v jeho ruke nahradil verný gladius. Ide sa vyučovať. Starý vojak z ktorého sálal hnev až tak že vyzeral akoby vzbĺkol rozrazil dvere. Tesne za nimi ich uvidel. Elfka bola položená na drevenom stole. Jeden vojak ju držal za ruky tak silno až jej modreli. Ďalší dvaja zase mali na starosti nohy a ten posledný sa zabával. Práve pri jeho krku sa ocitla mrazivo chladná čepeľ Manrarovho meča. Všetci vojaci strnuli.

„Pustite ju a vzdiaľte a od nej.“ Nakázal mrazivým hlasom Manrar, avšak tí blbci boli ešte stále až moc prekvapení. Trochu pritlačil a ostrie na krku jeho rukojemníka sa objavila malá kvapka krvi.

„Spravte to hneď teraz a nechajte ju odísť lebo tento váš kamoš za chvíľu nebude mať čím rozmýšľať o tom do ktorej diery by ho strčil!“

Poslúchli ho. Vystrašená a skrvavená elfka sa vrhla ku dverám tak rýchlo ako jej to dovolili nohy znecitlivené od surového zaobchádzania.

Manrar pomaly odkrádal za ňou. Za sebou počul už len nahnevaný výkrik: „Toto si odskáčeš!!!!!“

 

Tábor ktorým sa cez deň niesli zvuky utrpenia, smútku a krutosti bol počas noci tichý ako hrob. Vlastne ani keď svietilo slnko nemal moc ďaleko od miesta večného odpočinku. Mesiac osvetľoval špinavé ulice po ktorých sa zakrádala len jediná postava.

Sol'roel nikdy neveril na tie hlúposti o Kalzarovi ktorý sa snaží zahojiť rany spôsobené ním samým cez deň. Preňho to bola jednoducho žiarivá guľa na oblohe, ktorá mu práve svietila na cestu k prvej šachte. Tam sa vždy stretával so svojimi zákazníkmi. Pre istotu si ešte skontroloval že či má pri sebe dve staré železné dýky. Síce už mali pár zubov na čepeli, ale niektorí zákazníci boli vtieraví a on ich občas potreboval.

Uvidel vojaka ktorý vyzeral ako trpaslík po dvojročnej hladovke, vyzeral slabo. Sol'roel k nemu prišiel a zašepkal mu do ucha: „Máš to čo chcem?“

V elfovej ruke sa objavila fľaštička s fialovou tekutinou.

Elf za vzdialil od svojho zákazníka. Ten chudák mal sklený pohľad a pravdepodobne jediné na čo v tomto stave dokázal myslieť bolo to že kedy si už preboha môže dať svoju dennú dávku Terradisu. Toto bol jeden z najvážnejších prípadov aké Sol'roel videl na tomto mieste. Mal rád ľudí, ktorí sa dali poriadne ovládať, ľudí ako bol ten človiečik pred ním. Ukázal mu vrecúško ktoré bolo plné prvotriedneho bieleho prášku. Vojak po ňom chmatol avšak elfova ruka ho na poslednú chvíľu oddialila.

„Vieš, toto je pravdepodobne tá najlepšia dávka akú som doteraz spravil.“ zašepkal zlovestne elf. „Bude to chcieť viac než len fľašku s nejakou hlúposťou vnútri.“

„Vieš koľko ma stálo dostať sem tu zasranú fľašu? Chcem to čo si mi sľúbil.“

„Ešte raz to zopakujem pokiaľ tvoje uši nepočuli dobre. Toto je to najlepšie čo som kedy vyrobil. Neboj sa, budem potrebovať len nejaké informácie, ktoré ťa nebudú nič stáť.“ Ukázal na vežu a spýtal sa: „Vieš kde bývajú tí čo tam pracujú?“

Vojak vyzeral akoby bojoval sám so sebou. Zdalo sa že potrebuje nejaké postrčenie. Sol'roel pootvoril vrecúško a vysypal zopár žiarivo bielych zrniečok na zem. To mu okamžite rozviazalo jazyk.

„V tých kamenných budovách pri vstupnej bráne. Niektorí dokonca bývajú aj v samotnej veži alebo...“

Sol'roel začul cvaknutie. Chytil vojaka za ruku, surovo ho potiahol k svojmu pravému boku a skrčil sa zaň.

Vojakovo pravé oko prestrelil šíp. Videl ako temná postava na streche jedálne znova naťahuje krátky luk. Teraz ho už neprekvapí. Vytiahol svoje dve dýky a vrhol sa dopredu. Kľučkoval ako len mohol a strely ho míňali len o milimeter. Konečne prišiel k budove. Zaboril dýky do steny a začal šplhať až k svojmu cieľu. Medzitým sa musel vyhýbať ďalším šípom. Keď bol už takmer pri cieli, tak sa mu jeden z nich skoro zabodol do ruky. Krvavá rana pri lakti spôsobená hrotom bolela, avšak to ho nezastavilo. Schytil útočníkovu nohu a poslal ho na zem. Pripravil si jednu dýku. Musí dokonať svoje smrtiace dielo ešte predtým než obeť začne vôbec kričať. Odrazil sa od budovy. Chladná čepeľ sa aj napriek svojmu veku zaborila do lebky takmer bez odporu.

Telá aj brnenie musí nejakú ukryť. Najlepšie by bolo kebyže tých hlupákov nenápadne hodí do jamy okolo veže. Tam si ich nikto nevšimne. Dôležitejšie bolo však niečo iné. Kto poslal toho vraha tušil, generáli nemali moc v láske keď ich muži boli zdrogovaní. Ale ako ten človek vedel kde dnes večer Sol'roel bude?

 

Manrar tušil že sa z toho len tak nevyvlečie a tak ho pozvanie do Nersovej novej kancelárie na druhý deň ráno prekvapilo iba v tom že neprišlo skôr.

Zavŕzgali dvere a on sa ocitol na koberci. To bol v týchto končinách nevídaný luxus. Cez veľké okno sa pomaly drali slnečné lúče, ktoré osvetľovali poličku plnú kníh, zopár zbraní na stojanoch a mapy zrolované na jednoduchom stole o ktorý sa opierali ruky trasúce sa od hnevu.

Nersova tvár bola celá červená: „Neviem čo si si myslel, ale toto už zašlo priďaleko!“

Ani Manrar však nebol kľudný: „Máš, pravdu, zašlo to priďaleko. Keď sme sem prišli tak som si nemyslel že to tu bude raj so štebotajúcimi vtáčikmi, ale takto sa k väzňom nespráva nikto!“

Ners si povzdychol: „Nemáme právo na zasahovanie do vecí ktoré sa nás netýkajú.“

To ho ešte viac nasralo: „Netýkajú sa nás?“ naklonil sa k Nersovi a vyprskol naňho: „Teraz sme súčasťou tejto posádky. Obzri sa okolo seba! Všetko čo tu je sa nás týka!“

„Zase sa tváriš ako svätec, Manrar? Nesedí ti to! Kedy ti konečne narastú gule a budeš jednať s tými špicatými ušami tak ako si tí vrahovia zaslúžia?“

„Kedy konečne tebe narastú gule a prestaneš byť poslušnou ovečkou?!“

Manrar vedel že týmto trest, ktorý ho určite neminie, len zhoršil. Ners sa už neudržal a dal takú silnú facku až takmer spadol. Manrar vypľul krvavú slinu na koberec.

Po tomto sa v kancelárii objavili dvaja silno vyzerajúci vojaci, ktorý ho a tiahli preč. Ners šiel za nimi so smútkom v očiach. Bránil sa, avšak nakoniec sa im ho podarilo aj tak vyviesť. Niesli ho až k cvičisku kde sa okrem terčov, slamených panákov a menšieho kruhu kde si mohli trénovať boj muža proti mužovi nachádzal aj hrubý dubový stĺp. Za chvíľu k nim pribehol tretí vojak vyzbrojený povrazom v jednej a bičom v druhej ruke. Vyzliekli ho a priviazali k stĺpu. Za sebou počul ešte Nersov hlas: „Je mi to ľúto, ale musíš byť potrestaný.“ Manrar vedel že všetko z toho myslí vážne. V poslednom čase sa Ners podriaďoval mocnejším aj keď to bolo často v protiklade s tým čo obaja pokladali za správne.

Dopadla prvá rana. Cítil ako mu preťala kožu a mäso, avšak neurobí im to potešenie a nezakričí. Cítil ako mu potôčky teplej krvi stekajú po chrbte.

Presne takto to dopadne keď sa človek podriaďuje. Dopadla druhá rana. Manrar už takmer plakal od bolesti, ale ešte ho nezlomili.

Človeku sa dostanú do hlavy choré myšlienky šľachticov a hlupákov, ktoré mu zatemnia mozog a spravia z neho peniazechtivého rasistu. Dopadla tretia rana.

 

Prístupov 6900

Kvalita článku