Vozy boli plné a tak jeho a veľa iných nútili ísť za nimi. Pre Falmaela bol to maratón plný utrpenia. Všade údery, povrazy zarezávajúce sa do zápästí, drsná cesta čo drala nohy, únava. Všade len zranenie a bolesť.

Na večer sa vždy zastavili. Otrokov priviazali ku stromom alebo k vozom a postavili k nim stráže. Vojaci si občas odviedli nejaké ženy. Z tých sa už tiež aspoň niekoľko naučilo nevzdorovať a keď náhodou kopali, bili päsťami a hrýzli, tak sa večer vrátili celé skrvavené.

Bol tam síce jeden vojak čo protestoval, avšak ani jeho slová nezmenili nič a zatiaľ čo ich väznitelia hodovali, tak oni si museli vystačiť s krajcom chleba a pár pohármi vody na deň. A keď niekto počas dlhého pochodu spadol od vyčerpania, tak sa na ceste objavili červené potôčky.

Čo sa to pri veľkej bohyni múdrosti deje? Prečo to hlúpe ľudské pokolenie robí?

Asi mal každý pravdu. Asi bohovia čo stvorili elfov predsa len robili dobrú vec, zatiaľ čo tí ktorí chceli skopírovať ich robotu vyrobili len úbohú náhradu. Závistlivých hlupákov lačniacich po krvi.

Pozrel sa na oblohu. Žeravá Kalzarova guľa bola už v polovici svojej cesty vždy plnej horúcej nenávisti. Nenávisti a rán na oblohe, ktoré potom vychladnutý boh večer zmáčal svojimi slzami aby sa zahojili. Ale vždy ráno znova tá jeho veľká hviezda začal vytvárať nový žiarivý pás na oblohe.

Zo zasnenia ho vytrhla rana do chrbta. Takmer kvôli bolesti a šoku stratil rovnováhu, ale našťastie sa skoro vzchopil. Spadnúť totiž znamenalo zomrieť.

Hlupáci v kove oňho prestali na chvíľku javiť záujem. Rýchlo sa poobzeral po ostatnej stovke otrokov. Kde je Ta´riel? Nespadla ešte, nestalo sa jej nič? V dave uvidel jej ryšavú hlavu a odľahlo mu. Vedel síce čo ju čaká večer a vždy pri tomto pomyslení mal chuť zabíjať, ale stále to bolo možno lepšie než istota že ju nikdy neuvidí.

 

Stromy popri ceste naďalej redli až sa karavána dostala na obrovskú planinu. Kdesi v diaľke bolo vidieť dym stúpajúci z komínov. Popri domoch sa vinula riečka. Tečúca voda sa hltavo snažila zachytiť každý lúč zapadajúceho slnka a odraziť ho späť aby tú krásu mohli ľudia obdivovať dlhšie. Rany na oblohe vyzerali ako dúha tiahnuca sa od východu na západ.

Cesta ktorá sa vinula pred nimi pripomínala rozprávkovú krajinu, avšak to čo na nej ostalo keď sa vozy, otroci a vojaci v najväčšej možnej rýchlosti prihnali pripomínalo skôr peklo. Krvavé stopy od chodidiel a pri nich sem tam rozosiate kúsky kože alebo v tom horšom prípade mäsa.

Po nie príliš výdatnej večeri ich znova pripútali. Zdalo sa mu to, alebo to bolo tesnejšie než predtým?

Kdesi zahliadol ako vojaci berú Ta´riel za strom. Potom bolo počuť tiché protesty za vozom. Na viac než to sa už nezmohla.

Päste sa mu akoby automaticky zaťali. Voľné ovisnuté ruky otroka sa s vypätím posledných síl zmenili na oceľové končatiny bojovníka. Lano ktorým boli priviazaní sa nedalo rozuzliť a tak ostávala len stará dobrá hrubá sila. Jeho svaly sa napli a celé telo sa snažilo oddialiť od voza. Čosi tichúčko zaškrípalo. Lano sa mu zarezávalo hlbšie do mäsa. Na jeho lakťoch sa objavili prvé kvapky krvi. Spútané nohy sa tiež snažil oslobodiť. Keď sa voz začal trocha posúvať a kvapky červenej sa stávali potokom, konečne si ho všimli. Jeden zo strážcov k nemu prišiel a vrazil mu ocelovou päsťou do úst. Na jeho kolenách sa ocitol krásny biely elfský zub. Ústa sa mu postupne napĺňali krvou, ktorá mu stekala po brade keď to nevydržal a začal kričať od bolesti.

Vojak zobral zub a uškrnul sa: „Nejak prichádzaš o svoju krásu, elfík.“

Smejúc sa nad svojím vlastným vtipom vstal a len tak z dlhej chvíle vrazil elfov zub do kolena najbližšieho trpaslíka.

„Treba mať aspoň jednu veľkú súčasť tela.“

Vykrikoval aby prehlušil krik plný bolesti. Jeho spolubojovníci sa začali smiať. Všetci až na jedného. Stony a krik za vozom silneli.

Beznádej. To jediné ho teraz obklopovalo keď bol nútený počúvať hukot za ním. Svet bol ešte pred pár dňami krásny, ale bohovia ho asi chceli namočiť do čiernej smoly, zapáliť ho a potom sa s úsmevom pozerať ako ich verní služobníci pobehujú a v agónii sa vrhajú na zem. Určite ich to veľmi bavilo.

Prvá slza zmočila jeho zničenú nohu, keď čosi zacítil. Poznal to. Nejaká bytosť sa snažila vojsť do jeho vedomia. Avšak nebola to nepriateľská osoba, ale niekto známy. Takmer okamžite ho poznal. Vrchný kňaz Uldreiyst musí byť niekde nablízku. Aspoň ostal nažive a zatiaľ neumrel pri tejto strastiplnej púti.

„Vydrž to, chlapče, je to len skúška.“ Preháňala sa cudzia myšlienka Falaemovou hlavou.

„Lenže dokedy to mám vydržať pane, dokedy?“

Odpoveď neprichádzala.

 

Noha ho ešte stále neposlúchala tak ako predtým. Manrar sedel opretý o jeden z vozov a bezmocne sledoval čo sa deje pred ním. Znásilňovanie a vrážanie cudzích zubov do trpasličích nôh. To druhé znelo aj napriek krutosti smiešne. Až tak smiešne že nejaký ten alkohol si našiel cestu von z jeho úst. Musel jednoducho vyprsknúť od smiechu.

Ešte raz si priložil už takmer prázdnu fľašku k perám. Pil iba keď sa okolo neho dialo čosi neznesiteľné. Teraz musel piť.

Ešte raz uprel pohľad pred seba. Nejakí prašiví sviniari sa tam zase zabávali s elfkou. Avšak tá zábava bola očividne len z mužskej strany. Koľko že ich tam bolo? Päť-šesť neozbrojených? Pozrel na svoj verný krátky meč a uškrnul sa. Síce tí čo sa išli baviť bývali väčšinou bez zbraní, ale nájdu sa aj výnimky.

S problémami vstal a pomalým krivkaním prišiel ku skupinke. Mladí vojaci boli očividne radi že k nim prišiel kumpán.

„Tak čo, aj starý človek sa chce trochu pobaviť? Pozri máme... Čo to preboha robíš?!“ spýtal sa vojak zdeseným hlasom keď pocítil ostrie meča na svojom hrdle.

„Vyučujem slušnému chovaniu, holobriadok.“ zavrčal zlostne Manrar.

„Keď sa vám kurva chce vyprázdniť tie vaše gule,“Manrar každým slovom viac a viac pritlačil “tak si na to nájdite aj niekoho iného. Nezdá sa ti nudné mať stále tie isté baby?“

„Milovník elfov, však?“

Manrar cítil strach, ktorý sálal z jeho protivníkov. Sú z neho celí postratí! Avšak to im nezabránilo aby sa dvaja z nich nesnažili dostať za jeho chrbát. Hlupáci, myslia si že ich nevidím?

V okamihu zákerného útoku oddialil svoj meč od hrdla. Jedného svalovca poslal do ríše snov rukoväťou a druhého plesol plochou stranou meča po zadku. Hlupáčik sa okamžite zviezol na zem. Takéto výchovné metódy rád využíval. Keď sa však chystal na ďalšie kolo výprasku tak uvidel niečo čo ho schladilo. Blížili sa k nim ďalší vojaci a uprostred nich nasratý velitel.

Bude prúser.

 

Veliteľova stará ale svalnatá postava sa triasla od zlosti. Stará zjazvená tvár sa krčila od zlosti, avšak hlas ktorý vyšiel z popraskaných úst bol prekvapivo kľudný.

„Prečo robíš takéto hlúposti, Manrar?“

Manrar sa oprel o voz a odpovedal: „Niekto tých hlupákov musí naučiť aspoň troche slušnosti a ty, Ners, to očividne nerobíš.“

Líder sa poobzeral okolo. Pri nich nikto nebol. Každý sa bál že sa môžu stať obeťou naštvaného Manrara. Veď dnes takmer zabil chlapov s ktorými bojoval na jednej strane.

Avšak stále boli až príliš blízko.

Nars sa naklonil a zlovestne zašepkal Mararovi do ucha: „Netvár sa ako nevyniatko, dobre vieš že ním niesi, tak nemáš čo poúčať ostatných. Alebo si nebodaj zabudol čoho je schopné tvoje vojnové šialenstvo? Oproti nemu je toto kruté vyčíňanie iba kvapkou v mori.“

Mararovi dochádzali nervy. Aj by tohto starca chytil pod krk, ale bol to jeho nadriadený a priateľ.

Avšak to mu nezabránilo k odseknutiu: „Myslíš čo dokáže naše vojnové šialenstvo, alebo nie? Okrem toho snažíme sa naučiť našich aby mali aspoň trochu úcty a títo zelenáči“ fľochol pohľadom k vojakom „ich jednoducho kazia“. Takmer všetko tváre čo nepoznal a takmer polovica z tých nepoznaných tvárí mala na sebe určite krv. Krv, ktorá však nebola z férovej bitky a on to cítil.

Vzdychol si: „Ners, dokedy to musím vydržať?“

Veliteľ sa k nemu otočil chrbtom: „Dokedy to bude nutné.“

„Myslíš len pokiaľ ich nedopravíme na to miesto, však?“

„Je mi ľúto, ale bol som nútený kontrakt predĺžiť.“

„Dokedy? Dokedy?! Dokedy, kurva?!!!!“
To však kričal už len za vzďalujúcim sa a zámerne nepočujúcim telom.

Prístupov 10065

Kvalita článku