Zástup otrokov bol pomaly vedený až na koniec tábora. Všade naokolo videl Falmael len smrť a strach. Pozrel sa na vedľa seba kráčajúcu Ta´riel. Aj napriek modrinám, ranám od biča, ktoré jej roztrhali šaty tak že už z nich nič nebolo a prežitému utrpeniu v očiach bola stále krásna. Ta´riel jeho pohľad opätovala. Ona bude ochránená od smrti, určite bude. Avšak za akú cenu?

Všade naokolo sa to hemžilo vysilenými neľuďmi. Falmael si však všimol že niektorí z nich sú menej doráňaní a v ich fyzickej stránke ostal aspoň tieň sily. Jeden z nich mal dokonca len zo dve-tri jazvy. Jedna z nich začínala na čele, tiahla sa cez ľavé oko a končila až na brade. Biele vlasy mu však zakrývali chrbát.

K elfovi prišiel akýsi strážny s kúskom chleba, ktorý za čosi vymenil. Obaja potom spozorovali Falmaelov pohľad. Elf čosi zašepkal vojakovi a ten vykročil k zástupu a kričal: „Načo sa kurva pozeráš ty špina?!“

Falmaela čakali ďalšie údery.

 

Krčma bola snáď jediné miesto z ktorého tu Manrarovi nebolo zle. Jednoposchodová kamenná budova pri kasárňach vyzerala oproti tomu svinstvu okolo takmer civilizovane. Zdvihol svoj korbeľ k ústam, na niekoľko glgov ho celý vypil a potom si ešte dal do seba poldecák vodky. Objedná si ešte aspoň tri rundy, spomienky na dnešok treba vyplaviť niečím z hlavy a alkohol je na to ako stvorený. Keď sa však blížil šľachovitý krčmár tak si to rozmyslel a objednal si len jedno pivo. Nemusí sa zruinovať hneď v prvý večer, na vyplavovanie spomienok bude v tomto posratom mieste ešte kopec času. Možno aj roky.

Do prdele s tým skurvysynom Nersom! Zanadával si v duchu. Ešte pred pár rokmi by tých otrokov jeho priateľ a nadriadený zachraňoval, teraz by za prachy možno zabil aj vlastnú mater. So slzami v očiach, to áno, ale asi by to spravil. Avšak ani Manrar nebol svätý. Koľko ľudí aj neľudí už pochytali a predali do otroctva? Lenže Manrarovi sa to čím ďalej tým viac protivilo a Ners na tom čím ďalej tým viac zarábal.

Do krčmy vtrhol ďalší z jeho jednotky. Vyzeral nejaký vysmiaty na to aké svinstvá dneska videli. Hneď zamieril k vojakom čo boli v tábore už dlhšie. Sadol si k nim a vytiahol maličký kožený vačok, ktorý položil na stôl a roztvoril.

„Chlapi, mali ste pravdu. Sol´roel je tu snáď jediný použiteľný pes.“ strčil prst do otvoreného vačku a potom olizol biely prášok ktorý sa naň prilepil. „Toto je úplne božský Terradis a len za nejaký blbý chlieb!“

Ďalší vojaci tiež ochutnali, ale už nezdieľali jeho nadšenie.

„Je jasné že za chleba ti dal takúto druhotriednu kokotinu!“ hovoril jeden z nich. Nováčikovi zasvietili oči. Starší vojak sa k nemu naklonil a položil mu svoju masívnu chlpatú ruku na plece: „Chlapče, on dokáže zohnať ešte čosi tak miliónkrát kvalitnejšie.“

Fakt že nemajú tú najlepšiu dávku im ale nezabránil v tom aby skonzumovali všetko to biele svinstvo.

Manrar si myslel že každý druhý vojak tu je sadistická sviňa, ale teraz zistil že každý druhý je sadistická a sfetovaná sviňa.

Išiel zaplatiť k pultu a zároveň sa spýtal masívneho barmana: „Ako často sem chodí takéto svinstvo?“

Barman na to pošepky odpovedal: „Skôr by si sa mal pýtať kedy sem takí ľudia nechodia. To by bolo jednoduchšie odpovedať.“

Skvelé, teraz si už ani pitie nebudem užívať.

Manrar tackavo vykročil k dverám. Vedel že na ňom visia pohľady mieriace zo stolu feťákov. Asi počuli jeho rozhovor s barmanom. Možno s nimi budú problémy.

„Srať na to.“ precedil pomedzi zuby a hlasno za sebou zabuchol dvere. Keď mal alkohol v krvi, tak svoju silu nedokázal moc ovládať.

Keď vyšiel na vzduch, tak ho začali vodka s tou brečkou čo tu nazývali pivo premáhať. Jemu to však bolo jedno, aj tak neplánoval romantickú prechádzku vo svite mesiaca na takomto mieste.

 

Sol´roel mal trochu iný status ako ostatní väzni. Nespával v tých otrasných barakoch na doskách, ktoré sa ani nesnažili byť paródiou na posteľ. Mal svoju vlastnú malú izbu, ktorá by vo vonkajšom svete bola považovaná za takmer neobývateľnú, ale tu sa jednalo o raj. Väčšina väzňov by tu pre drevenú podlahu, krátku posteľ vystlanú slamou a drevenú stoličku so stolom vraždila. A presne to robil aj on.

Zo svojich nohavíc vybral tri guľôčky ardísia, ktoré sa mu podarilo prepašovať z baní.

Tridsať slušných dávok a za každú jednu z nich ho čaká hostina alebo niečo do jeho zbierky. Pod posteľou sa mu povaľovali rôzne ihly, malé nožíky či dýky. Niektorí vojaci už boli na ňom tak závislí že mu dávali aj zbrane. Teda niežeby ich teraz potreboval, zatiaľ mu stačilo iba jeho prekliatie. Ale čoskoro....

Pousmial sa a zašepkal: „Už to nebude trvať dlho.“

Zrazu mu chrbtom prešla obrovská bolesť. Skrivil ústa ale nevykríkol. Za tie roky si už na tieto menšie záchvaty zvykol. Jeho dlhé vlasy mu našťastie pred očami ostatných zakrývali dôvod týchto bolestí.

Na celej zadnej časti krku a okolo lopatiek sa mu leskli smaragdovozelené šupiny. Vlasy zakrývali aj dva malé výrastky pripomínajúce krídla. Našťastie toto jeho zohavenie nikto nevidel. Teda nikto živý.

Zohol sa a spoza postele vytiahol niekoľko sklenených skúmaviek, baniek a jeden kahan.

Pripravil si svoje náradie na stôl. Zohol sa ku kahanu, zhlboka sa nadýchol a fúkol. Na knôte začal tancovať malý plamienok.

Kebyže nemá skúsenosti s prípravou tohto svinstva, tak by ho už dávno rozoberali v tom čiernom valci. Najvydarenejší experiment, ktorý nejakým zázrakom utiekol z jedného tábora sa ocitol v druhom a každý sa mohol zvysoka vysrať na to že doňho nenalievajú chemikálie a DNA iných tvorov. Keby to robili tak by prišli o svoj prášok.

Z nohavíc vylovil ešte fľaštičiek, ktoré nalial do pripravených nádob. Mohol začať s prípravou.

 

Ešte pred východom Kalzarovej žiarivej gule ich vyhnali von a zoradili všetkých pred nejakú šachtu. Dvaja vojaci Si obzerali celý zástup. Jeden z nich raz za čas ukázal na väzňa a ten druhý ho potom násilím vyvliekol z radu a postavil ku skupine ktorá už bola vybratá a ktorú museli strážiť ďalší vojaci. Pomaly sa blížili k Falmaelovi. Síce nevedel čo chcú, ale bolo mu jasné že to nebude nič dobré. Len nech si prosím nevyberú Ta´riel, Uldreiysta alebo mňa. Pri všetkých bohoch len nech nás nechajú tak.

Vojaci boli čoraz bližšie a bližšie. Bolo jasne vidieť že ten kto vyberá je nadriadený a že sa na niekoľko trpaslíkov, elfov a hobitov schválne ani nepozrel.

Ta´riel ani Uldreyst neboli vybraní. Teraz sa konečne zastavili pri ňom.

„Generál Anrud, čo tento?“

Vyššie postavený ho chytil za bradu a obzerali si jeho tvár.

„Pekný exemplár, ale pozri sa na jeho číslo,“generál sa dotkol Falmaela na čele. Bolesť z označenia sa vrátila. „Ešte je čerstvé, musíme zistiť či tu pár týždňov vydrží.“

Pustili ho a pokračovali ďalej. Keď skončili, tak skupinku vybraných otrokov Zobrali preč smerom k monštruóznej veži okolo ktorej sa kopili hromady hnijúcich mŕtvol.

Z tých čo ostali si ešte pár zobrali na práce mimo baní. Robenie cesty, odpratávanie mŕtvol a podobné veci. Ta´riel bola medzi nimi. Aj túto skupinku odviedli. Ostatok musel počuť inštrukcie:

„Počul som že včera k nám prišiel nový náklad psov, tak vám musíme porozprávať ako to tu chodí! Tu vedľa vás je jama do ktorej vleziete a budete tam hľadať toto!“ vrieskajúci vojak vytiahol odniekiaľ lesklé guľuočky akéhosi kovu.

„Volá sa to ardísium a je to cennejšie ako vaše posraté životy! Môžte ho tam hľadať hodiny, dni týždne, koľko chcete! Keď sa vrátite s jedným kryštálom, dostanete žrať, keď sa vrátite s viacerými, tak dostanete žrádla viacej! Tí ktorí sa odvážia vyliezť odtiaľ bez jediného kusu..“ vojaci schmatli Falmaelovho suseda. Bol to nejaký statný trpaslík do ktorého sa v okamihu zaťalo desať gladiusov a hodnú chvíľu doňho sekali až ostali len malé kúsočky v kaluži telesných tekutín.

Vojak ani nemusel dokončiť vetu. Keď vyjdú bez tej veci, tak zomrú.

Postarší vojak ktorého si Falmael pamätal z cesty im rozdával pri vchode do toho čo mohlo byť ich hrob krompáče. Občas, keď mal pocit že sa nikto z dozorcov nepozerá tak im dával aj trochu jedla.

Aj Falmael dostal spolu s krompáčom krajec tvrdého chleba.

Vojak sa naňho pozrel a zašepkal: „Čo tu doriti stojíš, padaj s tým rýchlo dovnútra.“

Poslúchol ho a ocitol sa v temnom svete osvetlenom len bielymi magickými guľami. Ich slabučké svetielko jeho aj ďalších sprevádzalo strmo dole. Nikto sa na tých miestach nezastavil, každý vedel že tam sú už zásoby vyčerpané.

Falmael kráčal stále dole. Začali sa objavovať aj nejaké vedľajšie chodby, avšak jeho to stále tiahlo do temnoty nachádzajúcej sa pred ním.

Párkrát sa zastavil a snažil sa pri slabom svetle kopať do kamenných stien, do stropu aj do zeme pod sebou ale márne.

„Nestrácaj nádej.“ Ozval sa mu v hlave kňaz Uldreyst. Na prítomnosť´t myšlienok tohto muža, svojho majstra, si už zvykol. Elfí kňazi málokedy formovali svoje myšlienky do viet a slov, ktoré mohol počuť ktokoľvek.

Okrem toho teraz boli vzdialení, veľmi vzdialení.

„Keď to nenájdem, tak ma zabijú. Aj keď asi to bude lepšie ako žiť v tomto pekle.“

„Ale z pekla sa môžeš ešte dostať späť do raja.“

„Majster, vždy som obdivoval váš optimizmus.“

„Vieš ty čo, keď nájdem....“

Akási mocná mentálna sila zrazu ich spojenie prerušila. Falmael z toho šoku spadol na podlahu. Chvíľu ostal z roztrieštenými očami sedieť a snažil sa znovu nadviazať spojenie, avšak stále cítil akoby narážal na oceľovú stenu.

Už tušil čo sa asi bude diať. Z líca sa mu skotúľala slza a rozvírila prach na skale pod ním.

 

Sol´roel hľadal ďalšieho väzňa, ktorému by mohol ukradnúť Ardísium. Dnes ho potreboval, dnes ho potreboval veľa. Vojaci konečne dospeli do štádia kedy mohol riskovať že mu dajú aj niečo viac. A on to niečo viac použije na splnenie svojho cieľa. Nenávidel to tu, nenávidel túto klietku. Elfovia boli stvorení na slobodu, nie na temnotu týchto baní a špinu táborov.

Išiel ďalej a konečne uvidel svoj cieľ. Starý elf ktorý sa krčil a kopal. Mal pri sebe ardísium a mal ho veľa.

Sol´roel prišiel k nemu, vytrhol mu kropáč z rúk a len tak bez námahy zaboril železný nástroj niekoľko centimetrov do kamennej steny.

Starý muž mu však ešte nevenoval pozornosť. Cítil že starec je s niekým spojený vo svojej mysli, tak mu do toho vstúpil. Konečne bola Sol´roelovi venovaná pozornosť.

„Máš niečo čo chcem.“ zasyčal.

Starec sa mu však ozval v mysli: „Nemám toho moc a nemám to len pre seba.“

Priblížil sa k starému elfovi tak blízko, že sa ich nosy takmer dotýkali. Toto väčšinu jeho obetí vďaka obrovskej jazve vystrašilo. Tento elf asi nebol až taký jednoduchý ako väčšina.

„Zavŕtaj sa v mojej hlave a čítaj, starec.“ zasyčal.

„Tvoj cieľ je šľachetný ale prečo používaš také kruté nástroje?“

„Čo ťa do toho?“

„Zabiješ ma, však?“

„Áno, starec, zabijem ťa.“ Aspoň nebudeš ďalej trpieť tuto.

„Máš rád zabíjanie?“

Sol´roel ho miesto odpovede chytil oboma rukami za hlavu. Z jeho nechtov sa stali obrovské pazúry, ktoré sa zaborili do lebky obete. Starec začal kričať od bolesti, ale tu nebol nikto kto by mu pomohol. Sol´roel zatlačil tak silno že lebka napokon povolila a praskla. Všade naokolo sa rozprskli kúsky očí, mozgu a lebečnej kosti. Bezhlavá mŕtvola padla k jeho nohám. Sklonil sa a v nohaviciach našiel to čo hľadal. Tri kryštáliky Ardísia.

„Áno, starec, tak trochu to mám rád.“ otočil sa a odišiel.

 

 

 

Prístupov 6167

Kvalita článku