Nedávne manga (a anime) zážitky part 2 pridal HaganenoEdward 11.2. 2013 o 22:20 (naposledy upravené 12.2. 2013 o 0:10)
Najprv vás musím varovať. Recenzia a podobné výtvory sú aj napriek všetkej snahe subjektívne útvary. Tu som zhrnul dojmy z droch máng a anime, pričom v dvoch prípadoch sa jedná o moje srdcovky. Takže pripravte sa na vlnu nadšenia.
Sú podceňované a sú výborné. Hovorím o športových anime. Väčšina z nás videl Naruta, Bleach či One Piece, avšak koľko z vás zavadilo o také Hajime no Ippo, Eyeshield 21, Slam Dunk či Major? Veľakrát sa pri tom jedná o omnoho lepšie a napínavejšie kúsky než sú tradičné shounen bojovky. Tu sú tri z mojich obľúbených. Tri, ktoré majú zhodou okolností toho istého autora. Tri ktoré ma dostali zatiaľ najviac.
BTW tuto je ešte treba menšie info. Vo všetkých stredoškolských baseballových mangách sa spomína jedno slovo - Koshien. Väčšinou sa pod týmto názvom rozumejú dva každoročne sa konajúce turnaje odohrávajúce sa v Koshien aréne. Konkrétne menší National high shool baseball invintational tournament známejší ako jarný Koshien, kde sa dostane 32 týmov (samozrejme s tým, že ukážu výborné výsledky v regionálnych turnajoch). Väčší a prestížnejší je National japanese high school baseball championship, kde sa dostanú víťazi regionálnych turnajov. Týmov je spolu 49 a keď sa koná cez leto, tak je samozrejme známy ako letný Koshien. Tieto turnaje sa v Japonsku tešia pravdepodobne väčšej obľube než profesionálny baseball (napríklad tým, ktorý má domácu pôdu na Koshiene si musí upraviť rozvrh, aby tam počas turnajov "nezavadzali") a je jedinou možnosťou ako sa môžu mladí hráči predviesť pred manažérmi profesionálnych týmov.
Niekedy aj keď ste ste súrodenci, tak máte úplne opačnú povahu. Jeden má rád to, druhý ono. Jeden trávi čas v knihách, druhý na diskotékach s kamarátmi. Proste krv tá istá, podobný výzor, ale inak presný opak. Pri dvojičkách to platí stonásobne. Veď čo vás rozlíši lepšie než povaha, keď výzor nie?
Takýto prípad nastal v rodine Uesugi. Starší brat Tatstuya je flákač. Chodí neskoro do školy, nevyužíva svoj obrovský talent v športoch a jeho obľúbené aktivity sú prezeranie pornočasopisov alebo vkrádanie sa do babských šatní. O pár minút mladší Katsuya je na tom trochu inak. Menšiu mieru prirodzeného talentu doháňa tvrdou disciplínou a každonenným tréningom. Je to školská hviezda, ktorá rozhodne nemá núdzu o obdivovateľky a to najmä vďaka jeho výkonom v baseballe. No a ešte tu je tu aj tretia osoba. Ich susedka Asakura Minami. Všetci traja sa narodili v tom istom roku, vyrastali spolu a boli najlepší priatelia. No a samozrejme jedného dňa si naše dvojičky uvedomili, že jeden človek z tejto trojky je dievča, sakra pekné dievča...
A k tomu všetkému tu máme ešte vstup našej trojky na strednú školu Meisei. Každý predpokladá hviezdnu kariéru nadhadzovačovi Katsuyovi a on to aj svojím raketovým nástupom spĺňa. Možno sa tým dostane aj na vysnený turnaj v Koshiene. Lenže nikto neráta s jednou drobnosťou-osudom.
Jedna z prvých Adachiho prác obsahuje takmer všetko, čo ho charakterizuje. Sympatické postavy, geniálne dialógy milý a nenásilný humor, kopec drámy, strhujúce baseballové zápasy a rivalitu no a samozrejme komplikované milostné vzťahy. Samozrejme toto všetko je tu v menšej miere, keďže si svoje schopnosti vycibrí až neskôr, avšak to neznamená, že Touch nemá emocionálne scény. Najmä keď príde na jeden zvrat v deji. Ja som o ňom nanešťastie vedel avšak to neznamená, že sa ma táto tragédia nedotkla.
Jednoducho väčšie či menšie tragédie alebo víťazstvá majú na postavy vplyv a Adachi to jasne dáva najavo. Ich konanie je veľmi uveriteľné. Tak napríklad snáď každý pochopí premenu flákača Tatsuyu. Podobne silné veci (väčšinou spojené s Katsuyou alebo Minami) motivujú aj iné postavy. Či už sa jedná Tastuyu, jeho priateľa Haradu, či rivalov. Tu musím vyzdvihnúť to, že Adachi nerobí z rivalov záporákov. Taký Niita je možno aj zásadovejší než hlavný hrdina!
Možno sa vám to zdá na plný počet, avšak opak je pravdou. Každá jedna vec, ktorá je na Touch dobrá sa totiž ešte dá zdokonaliť. Okrem toho niekomu nemusí sadnúť autorov štýl kresby, ktorý je veľmi jednoduchý . Avšak jednoduchosť neznamená hneď, že je zlá, skôr výborne slúži svojmu účelu a je prehľadná. Jediné čo sa jej skutočne dá vyčítať je podobnosť niektorých postáv (nie, nemyslím jednovaječné dvojičky) a to sa týka aj jeho novších diel.
H2
žáner: shounen, slice of life, šport, romantika
Autor: Adachi Mitsuru
Vydavateľstvo: Shogakukan
Časopis: Weekly shounen Sunday
Počet kapitol: 338
Volumes: 34
Vydávané: 1992-1999
Anime: áno (41 dielov, 1995-1996)
Live action: áno (11 dielov, 2005)
Moje hodnotenie
10/10
Začíname na základnej škole. Začíname v dramatickom zápase a posledným nadhodom, ktorý ho môže ukončiť. Nadhadzovač Kunimi Hiro sa pripravuje, chytač Noda zatína päste a chystá sa na chytenie strely rýchlej ako auto na diaľnici. Medzi nimi stojí pálkar, ktorý už vie že prehral. Loptička opúšťa rukavicu nášho hrdinu, avšak nečakaným smerom-priamo dole pod Hira. Ostrá bolesť v lakti nanačuje, že niečo nieje v poriadku. Doktorov verdikt je desivý. Kebyže Hiro pokračuje s baseballom, tak do troch mesiacov si kompletne zničí ruku. Jeho kamarát Noda má tiež zdravotné problémy a musí sa nadobro vzdať svojej športovej lásky. Jediný kto má šťastie je Hirov najlepší kamarát Hideo. On pokračuje v športe a vybrala si ho stredná škola Meiwa Ichi, jeden z najsilnejších baseballových týmov s obrovskými šancami na Koshien. Okrem toho chodí s Hirovou detstkou láskou, Hikari (hádajte kto ich zoznámil).
Hiro a Noda sa chcú za každú cenu baseballu vyhnúť a tak si vyberú strednú školu, kde je maximálne tak fanklub a nie dobrý tým. Lenže čo sa stane keď sa zistí že ich zranenia neboli ani zďaleka tak vážne? A čo keď sa Hiro spojí so svojou spolužiačkou Harukou a budú sa snažiť vytvoriť tým aj napriek riaditeľovi, čo tejto veci nieje zrovna naklonený?
No a čo hovorí na tento osud Hiro?
„God wanted to see it. Me and Hideo´s showdown.“
A dáme si jeden z mojich najobľúbenejších endingov:
Cross Game
žáner: shounen, slice of life, šport, romantika
Autor: Adachi Mitsuru
Vydavateľstvo: Shogakukan
Časopis: Weekly shounen Sunday
Počet kapitol: 170
Volumes: 17
Vydávané: 2005-2010
Anime: áno (50 epizód, 2009-2010)
Live action: nie
Moje hodnotenie
10/10
Kou Kitamura a Wakaba Tsukishima sú pre seba ako stvorení. Aj keď chodia iba do piateho ročníka a iba pomaly začínajú zisťovať krásy opačného pohlavia, tak každý im predpovedá šťastnú budúcnosť. Veď sa narodili v ten istý deň, v tej istej nemocnici, sú susedia a ich rodiny sa poznajú už dlho. Snáď jediná osoba, ktorej rodiaci sa vzťah vadí je Aoba, jedna z troch sestier Wakaby. Všetko je to krásne a idylické. A čo je krásne nikdy netrvá večne.
Presuňme sa do budúcnosti, kde Ko je už začínajúcim stredoškolákom. Aj keď už má rád baseball, tak svoj športový talent nevyužil. Donútia ho k tomu jeho spolužiaci a kamaráti Nakanishi (najdrsnejší chlapík na škole) a Akaichi (bývalý najväčší drsňák, ktorému sa páčila kedysi Wakaba).
Spolu sa snažia splniť jeden dávny sen jedného dievčaťa. Sen, kde hrajú hlavnú rolu Ko, Akaishi, baseball, veľa fanúšikov a finále turnaja v Koshiene.
Tieto dve mangy sú si vo veľa veciach podobné a mali na mňa podobný dopad, tak preto zhrniem všetky moje myšlienky len sem a nebudem sa opakovať. Ako som už písal pri Touch, tak Adachi je génius hneď v niekoľkých veciach. Prejavil sa už pri svojich skorších tituloch, avšak v týchto dvoch sériach všetko doviedol do dokonalosti.
Prvá vec, čo dokáže zaujať sú dialógy. Vo väčšine shounenov máme pri rôznych situáciach až príliš veľa obkecu, vrieskania a podobne. Adachi dokáže navodiť atmosféru akú chce bez týchto barličiek. Jeho dialógy pôsobia veľmi prirodzene a zaobíde sa bez zbytočných viet. Ďalšia vec kde jasne vidieť, že striedmosť je lepšia sú flashbacky a minulosť postáv. V iných dielach autori predkadajú zbytočne veľa kapitol a rušia príbeh. Tu stačí pár vhodne umiestnených panelov a hneď na vás už tieto veci nepôsobia otravne. Typický príklad (strany 10-13): http://mangafox.me/manga/h2/v32/c316/10.html
Tak a teraz si to porovnajte s inými shounenmi. BTW s flasbackmi tohto charakteru, ktorý je jeden z tých dôležitejších) sa zaoberajú asi dve-tri ďalšie stránky.
S týmto súvisia aj postavy a príbeh. Niektorým tu možno trochu pokazí zážitok z jeho máng to, že veľa elementov majú spoločných (romanca, prostredie strednej školy, archetipy postáv,...), avšak to je podľa mňa omyl. Ako všetko ostatné sa tieto veci Adachi jednoducho snaží zdokonaliť. No a okrem toho si ich všetky zamilujete. Či už sa jedná o hlavných hrdinov, silné ženské protagonistky alebo dokonca aj tie otravné postavy, ktoré sa občas snažia znepríjemniť život tým hlavným (a na ktorých sa čitateľ tak baví) ako sú napríklad Kine či Senda. Vďaka nim sa človek veľmi jednoducho dostane do jednotlivých zápasov, sedí na kraji stoličky ohryzuje si nechty a napäto čaká ako dopadnú. To samozrejme aj v prípade, že baseballu moc nefandí.
Takže ako to zhrnúť? Cross Game mi predstavilo podceňovaný žáner šprotových Anime a zmenil jeden z mojích nanenávidenejších športov na najobľúbenejší (som hrdým majiteľom rukavice, pálky a loptičky :D ). Okrem toho sa zapísalo do môjho srdca takou silou, že niektoré diely som videl minimálne 7krát (to je číslo pri ktorom som už prestal počítať) a stále ma bavia. Touch ma uistil v tom, že Adachi je jeden z najlepších mangakov. H2 môj názor trochu zmenil, vyšmaril z prvej priečky Arakawu (autorka FMA), dosadil tam toho svojho a minimálne nateraz mu nohy zalial do betónu aby sa odtiaľ nemohol pohnúť ani na centimeter.
Áno, existujú mangy s lepšou kresbou (o dosť), či lepším príbehom (o trocha), avšak žiadna manga čo som čítal vo mne nevyvolala toľko emócii ako tieto dva kúsky. Smial som sa, plakal som a zároveň sa rozplýval nad romanikou (pričom väčšinou tento žáner obchádzam). Pokiaľ máte radi Slice of life žáner alebo športy, tak neváhajte a začnite čítať. Pokiaľ tieto žánre nemáte radi, tak si prečítajte tieto tri mangy a začnete ich milovať.
Snáď jediné veci čo sa týmto dvom dajú vyčítať sú drpbnosti. Trochu nedotiahnuty koniec H2 zamrzí a rovnako aj to, že anime adaptuje len časť mangy, plus jediné anglické titulky majú takú desivú kvalitu, že som z nich mal väčšie nočné mory ako z hororu.
No a v Cross Game je iba jediná malá chybička. Tou je opening, ktorý je síce na prvé počutie fajn, ale keď ho používajú celé anime, tak dosť otravuje. To neplatí o endingoch a prekrásnom OST.
Ešte mi nedá nespomenúť prvý diel Cross Game. Určite sa jedná o najlepšiu prvú časť akú som videl a vlastne aj jednu z najlepších častí vôbec. Jednoducho dokonalosť, ktorú som videl už viackrát než Mrázika a nestráca to na čare najmä vďaka druhej polovici. Skúste dať minimálne tomuto šancu.
PS: Za mangy Touch a Cross Game zíslak Adachi Shogakukan manga award za najlepších shounen. Túto prestížnu cenu odovzdávajú každý rok najlepšiemu autorovi z časopisov ktoré vydávajú giganti Shogakukan a Shueisha plus ešte iné vydavateľstvá. Každý rok sa bijú o túto cenu mangy vychádzajúce v časopisoch ako Shounen Sunday, Monthy shounen gagan, Weekly shounen jump či za iné žánre napríklad Bessatsu shoujo comics (teraz Betsucomi) či Monthly Sunday Gene-X (seinen). Že vám to nič nehovorí? Kuknite sa aké mangy v týchto časopisoch vychádzali a možno začne :D.
Alebo chcete rovno ďalšie ocenené tituly? Tak napríklad Monster, Rainbow: Nisha Rokubō no Shichinin, Yu Yu Hakusho, Hikaru no GO, Detective Conan, Fullmetal Alchemist, Inuyasha, Bleach, kekkaishi, Silver Spoon, Kanon, Boyfriend,...
Áno, v takejto vyberanej spoločnosti sa nachádza.
Prístupov 4998
Kvalita článku
(82%)hlasov 5
PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
PRIHLÁS SA
1 