Brutálny sprievod, ktorého bol súčasťou sa začal rozrastať. Pridali sa k nim iné karavány spútaných neľudí. Z malej skupiny sa stal gigant, avšak kvôli tomu miesto desiatok umierali každý deň pri krutom pochode. Počasie sa začalo meniť. Na obzore bol vidieť vrcholky majestátnych hôr a príjemné teplo pomaly ale isto striedala mrazivá zima.
Jediné čo mal na sebe boli staré potrhané šaty. Ta´riel na tom bola trocha lepšie. Keď si ju zobrali mimo, tak sa občas vrátila z nejakým kúskom oblečenia na viac. Možno sa vojakom nepáčilo, že ju doteraz využívali zadarmo, alebo možno chceli jednoducho aby prežila a plnila svoju „rolu“ čo najdlhšie.
Vždy keď sa ich pohľady potom stretli vyzerala ako by sa chcela Falmelovi ospravedlniť.
Ale za čo? Môžeš za to ty? Pýtal sa sám seba v duchu.
Duch veľkej bohyne múdrosti, pomôž mi aby som ostal pri zmysloch a aby som nerobil zlé rozhodnutia, aby som sa nenechal ovládať zlými emóciami. Toto a podobné veci sa mu vždy premietali mysľou pri pohľade na jeho krásnu Ta´riel. Niekedy pomohli a niekedy sa znova snažil napadnúť svojich trýzniteľov. Vtedy mal nové trhliny na oblečení a aj v koži. Narozdiel od mnohých vecí sa však v tomto nikdy nepoučil.
Zásoby jedla sa míňali. To znamenalo pre nich iba jedno: čím bol pochod ťažší, tým menej jedla dostávali. Raz za pár dní niekomu dal potajomky jeden krívajúci vojak kúsok zo svojho podielu, ale to nestačilo.
Dneska pristál schválne pustený krajec chleba pred Falmaelom. Už pár dní snežilo a tak bola jeho potrava zašpinená bielymi poslami zimy, ale on na to kašlal. Hltavo a rýchlo jedol. Nemohol si dovoliť aby ho videli ostatní, ktorí boli so svojimi chmúrnymi myšlienkami a nikto z jeho drahých teraz nebol pri ňom.
Prečo im vlastne ten vojak pomáha len takto? Prečo ich rovno neodviaže a nepustí na slobodu? Je to z jeho strany výsmech?
Už zapadalo slnko, avšak rany spôsobené Kalzarovou šialenou zúrivosťou ešte tleli. Cez oblohu farby krvi sa tiahol tenučký ohnivý bič, ktorý sa však začal práve skracovať. Mesiac ránhojič vyšiel. Bol ča na modlitbu.
Falmael sa v mysli spojil so starým kňazom Uldreiystom.
Pred zástupom vyčerpaných zajatcov sa objavila Obrovská prekážka. Medzi dvoma masívnymi horami bola natiahnutá gigantická hradba. Zo snehovej bielej prikrývky sa zdvihlo obrovské čierne monštrum z niečoho čo najviac pripomínalo mramor.
V strede mohutnej konštrukcie stála dvojkrídlová železná brána. Niekoľko desiatok metrov vysoký kolos trpel hrdzavými fľakmi. Nad ňou trónil rovnako hrdzavý nápis. Krivé písma hlásali: Práca oslobodzuje.
Za kolosálnym múrom vytŕčal hrozivý tieň akejsi veže. Vyzerala akoby jeden z bohov postavil horu vo tvare valca, obrúsil hrany a potom svoj výtvor nechal ľuďom a okolo toho výtvoru určite nebolo nič prívetivé.
Brána sa začala otvárať. Monštrum otvára svoje ústa aby pohltilo svoje obete. Pomyslel si Manrar.
Zajatci boli nútení po jednom vchádzať do pekelnej jamy. Pri vchode stál vysoký človek s plášťom. Po jednom k nemu niesli otrokov a on sa ich dotkol palcom na čele. Pri niektorých len zavrtel hlavou a postavil ich za seba. Väčšine však prešiel prstom od jedného spánku k druhému. Vždy sa pri tom ozýval krik sprevádzaný pachom spáleného mäsa a na miestach kde prešiel svojím pazúrom sa objavili krvavočervené čísla.
Prišiel rad na Falmaela. Čo ich netýrali už počas tejto dlhej cesty dosť? Strach a beznádej sa ho chceli zmocniť, avšak on nad nimi zvíťazil.
Nepotreboval ani tvrdé údery strážcov a ich posmešky aby prišiel až k tej vysokej postave a pozrel sa do očí čo vyzerali ako hlboké tunely skryté pod závojom mastných čiernych vlasov. Tu mu do nosa udrel hnilobný zápach rozširujúci sa od toho človeka.
Palec s dlhým nechtom mu zotrel kvapku potu z čela. Muž najprv v šoku vytreštil oči, potom sa však na jeho úzkych perách objavil úsmev vyplnený až prekvapivo bielymi zubami. Zubami špicatými ako čepeľ kopije. Čierne oči sa zrazu zmenili na dve žiariace slnká a zorničky vyzerali ako mačacie.
„Výborne, ty si najlepší.“ ozval sa úlisný hlas. Prst mu prešiel po čele a sa cítil akoby mu niekto na hlavu pritisol žeravý kutáč. Chcel sa ovládať, ale nakoniec ho bolesť premohla. Kričiaceho Falmaela chytili stráže a odviedli ho za bránu k ostatným. Videl že cesta sa pred nimi rozdvojuje. Snažil sa chodiť po svojich, avšak stráže ho takmer niesli. Odbočili doprava a práve keď ho vojaci pustili na zem omdlel.
Nevidel ako sa ten tvor znova neľudsky usmial pri dotyku s jeho milou, ani ako obrovské množstvo neoznačených prešlo cez bránu, ako ich naviedli druhým smerom a ako skončili v budove z ktorej sa neskôr začal valiť dym.
Nastal koniec hrozivej ceremónie. Niektorých otrokov zabili a tých čo to šťastie nemali nasadili miesto povrazov železné putá. A on spolu so všetkými vojakmi tam len tak stál a pozeral sa čo bude ďalej.
Prišiel k ním človek čo rozdeľoval otrokov. Teda ak sa ako človek dal opísať. Manrar mu síce kvôli mastnému čiernemu závoju nevidel do tváre, ale nejak tušil že výraz na nej nieje úplne ľudský.
Muž sa k nim priblížil. Manrar aj Ners ktorý stál ďalej zacítili ohromný smrad. Takmer všetci ich žoldnieri to cítili a dávali svoje pocity najavo. Avšak tí čo patrili k vojakom tábora stáli v pozore a ani nežmurkli. Vrátane toho ich svinského veliteľa Arnuda. Manrar ho nenávidel, avšak tú nenávisť nateraz premohol, keďže sa musel naplno sústrediť na to aby sa nepovracal. Ten čo to tou celé viedol sa totiž priblížil
Nebodaj sa ten človek natiera mäsom mŕtvol? Však takto niekto živý nepáchne.
Ústa skryté za čiernymi vlasmi sa otvorili a Manrar na okamih videl záblesk jeho zubov. Po celom tele mu prebehla triaška.
„Generál Anrud vás tu má všetkých na starosti!“ zakričal tak hlasito až Manrarovi zaľahlo v ušiach.
Skvelé. Musím poslúchať toho vychrdnutého, krutého sviniara.
Anrud len stroho odvetil: „Áno, pane!“ potom prešiel dopredu a naznačil aby ho všetci nasledovali. Keď sa Manrar ako tak dal do pohybu so svojou nohou, tak si nemohol nevšimnúť pohľad čo sa naňho upieral spoza mastného vodopádu. Zdalo sa mu to, alebo tie oči na chvíľku naozaj zmenili farbu?
Potom však bol nútený pohnúť sa. Čierna silueta tam ešte hodnú chvíľu stála a pozerala sa za ním.
Keď prešiel posledný vojak a brána sa z vrzgotom zatvorila, Manrara privítal ďalší závan smradu. Jeden z ich vojakov to nezvládol, išiel na všetky štyri a vyšablil sa. Spredu sa ozval tlmený smiech. Tak preto títo tupci tak páchnu po smrti. Chodia pri nej celý deň
Za chvíľu sa cesta rozdeľovala. Vydali sa na pravo a za chvíľku narazili na neveľkú, avšak masívnu vežu bez cimburia . Však tu sa ani nebolo pred čím skrývať, tak načo by tu predsa bolo?
„Toto je prvá strážnica. Skupina sem býva pridelená na mesiac. Vojaci čo sú tu majú na starosti bránu a dozor nad prvou šachtou. Neďaleko máte aj miesto na trénovanie pokiaľ by sa niekomu po celodennej práci chcelo.“ keď dokončil výklad tak hneď začal rozkazovať: „Žoldieri čo sem prišli s veliteľom Nersom nech vyjdú spolu so mnou hore!“ dokončil a začal stúpať nahor po schodisku prilepenom na vonkajšej strane veže. Manrara až prekvapilo ako veľa priestoru bolo na vrcholku.
Všetci sa pozreli tam kam ukazoval Anrud. Manrar uvidel elfov, trpaslíkov a iné rasy, ktorým boli dávané krompáče. Potom väzňov vhodili do malej šachty. Občas sa z nej niekto celý zmrzačený z tej čiernej diery vytackal na svetlo. Stráže mu okamžite skontrolovali ruky a vrecká v jeho už takmer rozloženom oblečení. Väčšinu tých čo vyšli odviedli do neďalekej jedálne pre otrokov. Avšak niektorých odniesli strážci nabok. Tam vytiahli svoje gladiusy a začali krvavý kúpeľ.
„Ten kto prinesie jeden kryštál ardísia dostane svoje jedlo. Ten kto donesie viacej dostáva väčšie porcie. Ten odpad čo nemá nič si nezaslúži zľutovanie.“ komentoval chladným hlasom ich nový veliteľ.
Manrar zaškrípal zubami a zovrel rukoväť meča, ale keď z neho vyšla otázka, tak znel prekvapivo kľudne: „Koľko tam väzni môžu stráviť?“
„Hodiny, dni, týždne. Jednoducho pokiaľ sa oni sami nerozhodnú ukázať na svetle. Teraz sa však obzrite doľava. Tak zaobchádzame z odpadom čo ardísium ani nemôže vycítiť.“
Manrar urobil tú chybu že poslúchol. Na konci cesty, ktorou sa museli vydať stovky zajatcov z karavány bola obrovská budova podobná sýpke. Teraz z nej šľahali plamene tak vysoko, až olizovali cimburie na múre. Manrara striaslo.
Keď išli dole, tak sa mu v zornom poli ocitla gigantická veža v strede tábora. Čosi bolo okolo nej pohádzané. Teraz to nevedel rozoznať, avšak bol si istý že sa nejedná o nič mierumilovné.
Jeho noha sa už dotýkala schodov keď zacítil ako sa naňho niekto zozadu pozerá. Otočil sa. Anrudove oči sršali nepriateľstvom asi ten hlupák vedel že Manrar pomáhal zajatcom s jedlom a nielen s tým. Len nech si to vie, dobre preňho. Pohľad bol s rovnakou emóciou opätovaný. Len potom zišli až dole.
Konečne sa dostali k obrovskej tmavej štruktúre. Veža bola obklopená niekoľko metrov širokou priekopou sa so zvyškom tábora ju spájal len jeden úzky most. To čo tú priekopu napĺňalo však nebola voda. Manrarovi bolo až doteraz záhadou prečo celý tábor páchol hnilobou. Už však vedel čo môže za ten hnusný pach.
Okraju kamenného mosta sa dotýkala trpasličia ruka. Jej majiteľ ležal v odpornej kope červov, ktorá sa doňho postupne zažierala. Jeho už takmer zhnitá tvár bola skrivená od hrôzy a úžasu. Celý vyzeral akoby sa chcel vytiahnuť na pevnú zem, avšak už pre neho bolo neskoro. A všade naokolo bolo podobných zjavov stovky, tisíce, státisíce. Niektoré vzdialené kopy mŕtvol boli také vysoké že by určite prevýšili Manrara. Otravné muchy poletovali všade naokolo, sadali na zvyšky mäsa a tam sa množili.
Neďaleko sa objavil zúbožený elf tlačiaci pred sebou päť ďalších mŕtvol uložených vo fúriku. Chudáci pravdepodobne umreli na prepracovanie alebo choroby. Z obrovskej výšky padlo na kopu, ktorá sa nachádzala pred Manrarom ďalšie telo. Ihneď pri dopade sa rozpľaclo ako rajčina. Niekto z vojakov do toho hnusu pridal ešte svoj dnešný obed a ani Manrar nemal ďaleko k hodeniu šable.
Počas posledných sekúnd tejto hrôzyplnej prehliadky si Manrar všimol, že niektoré telá sú porastené šupinami, z úst im vysia hadie jazyky a zreničky pripomínajú pohľad umučeného plaza.
Našťastie ich už viedli odtiaľ preč.
Do čoho sa to kurva dostal?
PRIHLÁS SA
1 